Zemřelo mi dítě

akejka, dojčenské oddelenie na Kramároch poznám veľmi dobre. so synom tam trávime dosť času. a teda mne dali posteľ na izbu len jedenkrát a aj to omylom , no potom ju tam nechali. inak som spávala na rozheganom kresle. no od malého by ma neboli dostali ani párom volov... 😠 😀 a to ostatné už nebudem spomínať, písala si to aj ty...

dada - aj mňa sa pýtali na CRP, akú jej moja dr. namerala hodnotu. Tiež som najprv nechápala...ako píšeš, človek sa tam naučí všetky ich medicínske výrazy...
My sme tam boli našťastie len 4 dni, aj to ma už chytala depka. Ja nemocnice nenávidím, aj keď som šla porodiť, mala som depku z pobytu v nemocnici, vypýtala som sa po sekcii na 5. deň domov, lebo som to tam už nemohla vydržať.
Malá mala vtedy 7 mesiacov, chcela loziť po štyroch, tam sa nedalo, na tej bacilovej dlážke...tak bola zavretá stále v postieľke, stavala sa v nej na nohy, vykúkala spoza tých mreží jak z väzenia 😢 alebo som ju vláčila na rukách.

Inak v hroznom stave je infekčné odd. - v prístupe lekárov. V 1 deň tam z tohto odd. doviezli 2 zanedbané deti s 3. stupňom dehydratácie, už pomaly v bezvedomí...tak tam kašľali na bábätká. Teraz ich vyšetruje Úrad pre dohľad nad ZS. Jedno bolo s nami na izbe, ten druhý malý bol chudák z hniezda záchrany (3 mesačný)...toho sa nemal kto zastať, na infekčnom im bol za pokusného králika, chudáčik 😢

mayap: mne dali tú posteľ k malej len preto, lebo jej hrozilo zadusenie, aby ju nemuseli v noci oni sledovať a behať k nej. Cez vianoce tam v noci bývala jediná sestra...na 20 detí...Takto som ju mala na zodpovednosť ja...mala aj monitor SIDS, ráno začal hučať, lebo kým som sa sprchovala, odniesli malú na odbery a zabudli ho vypnúť...lekári si skoro nohy zlámali, jak sa rozbehli do izby...

môj má silný reflux a vrackáva aj v noci. takže ja som od neho nemohla preto odísť preč. stále nevedia prečo mu to ešte neprešlo , veď už bude mať 3 roky...

ja sa zasa nemozem stazovat na kardiocentrum tam maju vsetko nove ale to je to ze to nie je statne ale v podstate dotovane od sponzorov ja som tam mala aj stravu kedze som kojila-nie doslova maly bol pripojeny na liekoch na jiske a ja som bola na izbe na konci chodby mohla som ist aj byt tam stale pri nom ale aj tak som sa tam citila nejakpo na vyse aj ked sestricky boli ok mne aj vysvetlovali diagnozy ale ja som vam bola v takom nejakom tranze ze som tomu nerozumela ☹ mayja nema nejaky oslabeny traviaci trakt?ale to by mu asi rengenom zistily nie?alebo nejaky bacil ze by robil sarapatu?cudne nas mato aml tiez reflux ale iba do4 mes nastastie

on bol v troch týždňoch, pretože prudko vrackal, operovaný na pylorostenózu a reflux nám zostal ako bonus 😝
a na RTG tráviaceho traktu ideme o týždeň, takže uvidíme čo zistia...
inak takéto problémy mi pomáhajú nemyslieť na to, že moja maličká by mala teraz v júni už 10 rokov. keď si predstavím aké to bolo strašné, keď sme ešte deti nemali, stále som len plakala a rozmýšľala o tom, že nemám vôbec dôvod žiť, keď tu nie je ona... potvorky mi pomohli... 😀
pre mňa to bolo vtedy ťažké aj preto, že so švagrinou sme mali len trojtýždňový rozdiel v termíne pôrodu. a pozerať sa potom na jej bruško bolo fakt ťažké. no ona bola a je našťastie veľmi chápavá. veľmi mi vtedy pomohla...

aha tak ti drzim palce aby to vymizlo no to je horsie ked mas prve babo ked mas uz doma jedno tak to ti dava silu lepsie sa s tym vyrovnat a este ked su doktori,mili,tak to je uz len super ked matke povedia to sa nedalo zachranit a je tu vela takych pribehov zien ktore aj2krat potratili a aj sa im narodilo mrtve dieta a potom uz nemali ziadne to uz neviem ako by som, to prezila ☹ 😢 😔 😨

mayap, jedna kamarátka mi povedala, že stránka anjeliky.sk hoc je o veľmi smutných príbehoch, umožňuje ostatným maminkám viac si vážiť svoje detičky a má určite pravdu, mnohé ženy berú deti ako samozrejmosť, ale keď spoznajú príbehy nás mamín, čo sme prišli o naše poklady, niečo v nich urobí hops ! nie je to len také samozrejmé, veľa o tom by vedeli povedať aj snažilky 😉
Detičky sú poklady a najväčší dar aký može žena dostať.

jaj baby to sa ani citat neda, placem ako dieta, je mi to velmi luto, ja by som sa asi zblaznila...
nemam slov ...
😢 😢 😢 😢 😢 😢 😢 😢 😢

dada ja som prave pozerala tvoje fotky a ja samasom v nemom uzase, aky bol Romanko krasny. Ja vas obdivujem a drzim palce. Ja mam dve krasne deti ale ked som videla tou fotku uvidime sa vnebi , tak som sa rozplakala a placem doteraz.

baby,všetky Vás,ktoré ste si prešli s vašimi nádhernými anjelikmi kratšiu cestu ☹ veeeelmi,veeelmi obdivujem a máte moj rešpekt a nekonečnú úctu,po prečítaní Vašich príbehov určite nám všetkým dodavate silu a energiu viac si vážit našich anjelikov,prajem vela sily,lásky a hlavne zdravia,ste fakt statočné a úctyhodné maminky,ja si to totiž nedokážem predstavit a ani si to vlastne nechcem predstavovat,držte sa
dada,Romanko bol fakt anjelik,a určite ním aj navždy zostane ☹ ledva píšem tieto riadky cez slzy,ktoré sa mi rynú po tvári,ani slovami presne neviem vyjadrit čo cítim,tak ešte raz sa držte

babulky, aj Vy máte krásne detičky, dajte im pusinku a priviňte si ich .... to je čo mi najviac chýba, to malé mojkadlo, čo sa škerilo, keď sa mu niekto prihovoril a keď som ho fotila, stačilo povedať Romanko chichi 🙂
je môj miláčik, aj keď je v nebíčku a nebojím sa priznať, že sa rozprávam s ním ... pohladím jeho fotky, posťažujem sa keď ma niečo trápi ... v srdiečku ostane navždy môj Momo 😵

dada tvoje fotky synceka ma velmi rozplakali....je mi to velmi luto....ja by som to neprezila ak by sa nieco stalo mojmu chlapcekovi a chcela umriet s nim.....prajem Ti zdrave a stastne babo a vsetko stastie sveta...

Tak dnes jsme ulozili maleho Honzulku do hrobecku. Celou cestu v aute jsem ho vinula v urnicce k sobe. Dala jsem mu sebou text ukolebavky, kterou jsem mu zpivala jeste v brisku. Nemela jsem vsak uz ani slzy na to, abych brecela. U celeho ritualu jsem byla ja, jeho tatinek a babicka. Dali jsme ho k jeho dedovi a strejdovi a verte, ze jsme si s nimi hodne popovidali.....

Dado, i ja si s mymi "kluky" povidam, na tom neni nic spatneho.....

ani ja ho mam este stale doma su to uz 3 roky ale nejak stale mam preto nejaku vyhovorku aby sme ho tam dali vravi sa ze je to ako keby sme ho tu drzali ale ja za to nemozem aj ked rozum mi vravi ale srdce...aspon tam tvoj maly nie je sam ☹

Oxan: ja musela, byl to posledni krok k novemu zacatku. Nerikam, ze zapomenem, to nikdy! Nejde to. Poslala jsem i na anjeliky.sk adminum svuj pribeh a vzpominku, delala jsem na tom vcera cely vecer...... Treba to pomuze maminkam jako jsme my, treba to pomuze tem, kteri se zajimaji a resi "banalni" problemy..........treba nekdo zavrhne, ale to je zivot.....
Oxan delej jak myslis, mozek je spolecne se srdcem predpoklad pro zivot.....jak stoji v definici zrodu zivota. Myslim, ze my udelali poradnej krok cesty....Ted uz budu chodit plakat jen tam....

ahoj aninam,ako sa mas co snazilkovanie uz ste zacali vies pisala som ti este v diskusii a" jedeme dal"

mayap: ja som na tom bola podobne ako tvoja švagriná - s mojou šéfkou v práci. boli sme naraz tehotné, ona mala termín min. rok vo februári, ja v apríli. Narodil sa jej synček, o mesiac zomrel (celý čas boli v nemocnici), ale nikto nevie, čo sa stalo, či chyba pri pôrode, alebo mal niečo vrodené...Nová šéfka zakázala kolegyniam o tom predo mnou hovoriť, aby som sa nezľakla, ale 1 kolegynka z inej pobočky mi to zavolala, že malý jej zomrel a ja som 2 dni preplakala. Bola som mesiac pred pôrodom a brala som to veľmi zle, bála som sa o malú, a tiež som vedela, že pre bývalú šéfku by muselo byť ťažké vidieť ma s tým bruškom...
Bývalá šéfka dala výpoveď, odišla pracovať inde, asi nechcela, aby sme ju ľutovali, nechcela o tom s nikým hovoriť, bol to jej spôsob, ako sa s tým vysporiadať 😢
Snáď jej pomôže ďalšie dieťatko, ako tebe...tvoje pokladíky, dali ti dôvod na život, na úsmev...

Keď šéfke zomrel malý, začala som chodiť na stránky anjelikov a presne ako píše dada, prestala som riešiť banality, začala som si viac vážiť to, že mám zdravé detičky a pripomenula som si tam môjho anjelíčka (8TT)

oxan: moja známa má urničku s mimi doteraz doma. Už je to 10 rokov. Oni si ju nechajú doma už asi navždy.
Jej zomrelo bábenko v brušku v poslednom mesiaci tehu, bolo to jej prvé dieťatko, teraz má 2 nezbedníkov synčekov, ktorí jej robia veľkú radosť, dali jej zmysel života, stále sa usmieva. Obdivujem ju, ako sa s tým vysporiadala.

aky ja si ho urcite nenecham doma navhzdy viem ze je to len na urcity cas a to jej ho dali pochovat?mojej kamoske zomrela mala pri porode-vinou lekarov!!!ale odniesli ju ☹ ze ide na pitvu a potom neviem co sa s takymi detickami robi 😒 😨
ani ja chodim na anjeliky-jeane ale zatial tam nemam ani pribeh ani fotku maleho ale urcite ho tam raz dam ale pribeh asi nie mala som sice zo slovenskeho 1 2 😀 ale nejak sa necitim na pisanie ci by som to zvladla nemyslim teraz z citoveho hladiska ja na neho myslim ale uz to nie je az take bolestne ta najvacsia bolest pomaly ustupuje clovek stale spomina ale musi ist dopredu aj ked si myslim ze mamy tych deticiek co maju trebars viac rockov a potom sa im nieco stane tak je to uz bolest navzdy ako napriklad milina-niekedy sa pricitani jej slov a prispevkov zda ze milenku mala najradsej zo vsetkych bola to jej lasocka a chlapcov menej ale to je urcite preto ze ta bolest je obrovska ma spomienky ako ju kupala jej prve krocky usmev tak sa to tak klamlivo zda

oxan, adminka anjelikov - Denisa tam na stránke niekde píše, že pomôže príbeh vhodne sformulovať, môžeš jej poslať nesúvislé útržky, nejak ti to dá dohromady, ak chceš. Teda nechcem ťa nejako súriť, ale keď len v tom je problém, vhodne to celé sformulovať...
tu v tejto téme nemáš napísaný tvoj príbeh ?

čo sa týka tej mojej známej - áno po pitve jej resp. pohrebnej službe vydali miminko. Čudujem sa, čo spravili tvojej kamoške, po pôrode jej odniesli malú a viac ju nevidela ? Ani sa s ňou nemohla rozlúčiť ? Čiže ani nemali pohreb ?
☹

aj ja si myslím, že prísť o mimi je ťažké v každom štádiu tehu, po pôrode, ale čím neskôr, tým je to horšie, bolestnejšie, tým sa s tým ťažšie vysporiadava. Čím viac času stráviš s dieťatkom na svete, tým je to ťažšie. Ako som písala, mňa strašne zobralo, keď som potratila miminko, ale keď si čítam príbehy na anjelikoch a tu v téme, poviem si, že to nie je až také strašné, ke´d som to mimi nevidela, ani necítila v brušku...inak to však preciťujú maminky, ktoré ďalšie deti nemajú a nemôžu mať, zúfalé snažilky...mne veľmi pomohlo narodenie 2. dcérky a pomáha mi aj to, že sa o tom s niekým môžem porozprávať...napr. tu na fóre...

Holky, ted vam musim neco napsat. Bolest je stejne velka at je to kdykoliv verte mi to! Zalezi jak se s tim kdo vyporada. Moje mamka pochovala meho bratra, bylo mu 46 let a mesic byla uplne v tranzu. Ja pochovala syna, bylo mu 46 dni a byla jsem skoro 3 mesice v tranzu, byt to tak nevypada.... Zalezi jak jsme na tom kdo povahove, jak o tom dokazeme mluvit. Napriklad muj manzel stale hleda odpoved na otazky Proc?. To ja uz davno prestala, proste to tak melo byt. Dokonce te dotycne preji jen tolik odplaty, kolik jen unese ona sama! Nic vic, nic mene. Stejne tolik, kolik jsem musela zvladat ja. At je to v jakemkoliv ohledu.

Simco, ja jsem pripravena uz "hezkou" chvili, ale muj manzel jeste zrejme neni. Vsechno ma svuj cas a verim, ze ty dve nase dalsi ratolesti nam vse vynahradi.

ani, tvoja mamina musí byť veľmi silná osobnosť. Koľko vás bolo súrodencov ? Len vy dvaja ?
máš pravdu, že treba počkať so snažením, pokiaľ sa ešte na to necítite obaja. Nemá zmysel toho druhého do toho tlačiť, je dobré počkať, až na to rozhodnutie dozreje...na tú vašu dovolenku v Taliansku, kde bude iná atmosféra, iné prostredie...

oxan, ani ja som ešte na anjeliky nedokázala napísať náš príbeh, ale už mi radila jedna maminka, že adminka s tým pomôže, ale musím sa na to cítiť ...

aninka, máš pravdu hľadať odpoveď na otázku prečo nemá zmysel, aj môj manžel by chcel vedieť prečo my sme tak postihnutí .... vďaka tomu, že si tu môžem písať s Vami viem,že som v tom neni sama

aky my jsme byli tri. Mam jeste uzasneho brasku. A muzu rici, ze nase rodina plni vsechny funkce, tak jak ma a doufam, ze jednou bude takovahle rodina i moje.

Dado, opravdu v tom nejsme sami a musime jit dal. Tahle udalost ve me utvrdila jen to, co jsem vedela. Ze musim zivot zit naplno a venovat se vsemu s takovym pristupem, abych si nemusela jednou nic vycitat a tak na to pohlizim.

Reknu Vam, co se dneska stalo: Vcera tu nedaleko byla bouracka, dcera vojaka a policistky jela 140 km uz zrejme v obci a srazila se s muzem, ten na miste zemrel. Ona tenhle styl jizdy preferovala neustale. Az jednou....ji odvezl vrtulnik a je ve velmi vaznem stavu. A co je pointou? Muj manzel preje teto 20lete slecne smrt, pry si ji zaslouzi a ja rikam, ze ji zivot potresta. Z tehle nehody ji preju, aby ji prezila a to z prostych duvodu. Pokud je ve velmi vaznem stavu, tak si jen tak za volant nesedne, doufejme, ze ji zivot nalozi tolik, kolik unese a tolik, aby si z toho vzala ponauceni...... Muj muz to bere jinak, tak, ze nechce se uz s dotycnou na silnici potkat, aby to nebyl on. Ja smrt beru ted jako "dar" za vysvobozeni. A co mame v leve dlani napsano, to se stane, at delame, co delame. Holky, zeny, damy.....vzijte se do situace, ze by tu ti nasi andelicci byli tak vazne nemocni, postihnuti ci cokoliv jineho....neni tohle pro nas vysvobozeni? Neni to vlastne ta snazsi cesta pro nas? Kazda si odpovime po svem.....

aninka, 100% súhlas

Holčinky, tohle je věc, která se hodně těžko chápe, pokud to člověk neprožije. Z těch příspěvků tady a na podobných diskusích to tak může vypadat, že jsem ji měla radši než naše ostatní děti. Asi bych si to myslela dřív taky, že se matka upne na zemřelé dítě a jakoby odmítá ty své živé, ale nyní vím, že to tak není. Dokonce ani na začátku po její smrti to tak nebylo, spíš je člověk tak zlomený bolestí, že má pocit, že v srdci je jen bolest a nemůže tam najít sílu pro lásku, to však časem ustoupí. Uvědomuji si, že ostatním svým dětem věnuji nyní mnohem víc času než Milence a tak mám potřebu se věnovat někdy taky jí a to jde jen tak, že si o ní vyprávím, píšu o ní atd. Nemohu už jí jinak dávat najevo svou lásku než slovy do prázdna nebo vyznáním na papír nebo do klávesnice. Takže píšu svá vyznání lásky a touhy po ní a tím dávám aspoň zčásti průchod těm emocím, které mám v sobě vůči Milence. Takže pro toho, kdo čte jen to, co píšu o ní, tak si může myslet, že jí nějak dávám přednost, neuvědomují si, že o klucích nemám potřebu tolik psát, protože s nimi jsem každý den a žiju s nimi, věnuji jim čas, mohu jim dávat najevo svou lásku nejen slovy ale i činy a mohu ta slova říct přímo jim, s Milenkou už nemohu než o ní psát nebo mluvit do prázdna či lépe řečeno do neviditelna. 😉

Ahoj všem maminkám, jsem zdravotní sestra, pracovala jsem v praze podolí na res-jipu a na nedonešených miminkách a pak v chebské nemocnici na kojencích.Jsem maminkou půlročního chlapečka a druhé mimčo je na cestě a všem které jste sem napsaly svoje příběhy moc děkuju, nejen z profesního hlediska-pomůže mi to chápat maminky a rodiče, ale děkuji i jako matka, opravdu jsem si uvědomila co pro mě můj syn znamená a že si musím vážit každého dne s ním a neřešit že ještě neleze...Všechny jste moc moc statečné a přeju hodně štěstíčka do dalšího života, když zemře dítě, je to opravdu nejhorší věc, mě umřela mamka když mi bylo šest a babička se s tím stále nevyrovnala...

Kaleilah ahoj, já jsem z Mariánek. 🙂 Jak dlouho už bydlíš v Chebu?

ahoj, když si tady čtu vaše příběhy tak si říkám že ty moje každodení starosti jsou oproti těm vašem malichernosti, tady na těch stránkách si uvědomuju, že bych měla být ráda že malá zlobí, a nedá my chvilku pokoj, a jak mě strašně mrzí když na ni vyjedu, člověk by si měl vážit každýho dne s ní.