Běsá Bohyně

Zistila som, že mi paradoxne chôdza naboso robí väčšie problémy, než bosý beh.

Také domáce popochádzanie od sopľavého nosa k nočníku, hore do skrine podať hračku a nato pitíčko a medzitým ešte utrieť zadok a vysvetliť anglické slovíčko, pobehnúť a zachrániť padajúci pohárik,to je v pohode. Ale dlhšia prechádzka na poštu, k rybníku s deťmi či do mesta je ťažšia. Neustále sa musím sústrediť na správne našľapovanie ( a možno nieje správne) cez špičku, či skôr na celé chodidlo. Nepríjemné nárazy vzadu v hlave mi dajú vedieť, že zase dupem cez paty. Ešte tomu dávam čas, uvažujem i nad tým, že je to proste nezvyk, po toľkých rokoch v obuvi...holt s opätkami, čo som nosila celý rok 2012, 2013 a prvú polovicu 2014. A následne, po mesiaci nekompromisného bosého alebo "bosobotého" chodenia, chcem všetko a hneď.

Mmch. k behaniu: ten teda po mesiaci zhodnotím. Mám už akýsi ustálený systém. Z domova vybieham obutá v obyčajných, plochých teniskách, bežím prvých 500 metrov po asfaltke, a štrkom vysypanej ceste, hlavne to druhé proste bosá nedávam. Byť som sa spočiatku snažila to ustáť, tréningy sa stali nepríjemné a moc som sa netešila. Takže po 500 metroch, za rybníkom, sa zúvam a pokračujem podľa radosti a množstve kofeínu v ten deň prijatého, asi 40-50 minúť, po príjemnne chladivej poľnej ceste, čiastočne tvrdá hlina, čiastočne tráva, a pretože sa vraciam tou istou cestou, opäť sa pred cieľom obúvam a dobieham dom. Po vyzutí cítim hlavne chlad od chodidiel, čo je teraz, v teple, naozaj príjemné. A prsty na nohách si to začnú užívať. Po obutí zase cítim, ako sa mi zmení nebadateľne postavenie chrbtice, z čoho usudzujem, že boty majú predsa len kapku zvýšenú podrážku na päte. A musím sa hlídať, pretože hneď mám tendenciu predĺžiť krok a zrýchliť.

Záverom: nevzdávať sa, pokračovať a znova sa učiť  to, čom sme vinou vymožeností civilizácie zabudli...prostej chôdzi.

Výraz v nadpise je vypožičaný a pozmenený z internetu.