...rozhodne nieje o klasickom drtení malej a veľkej násobilky, vybraných slov, de-te-ne, prítokov Labe, predstaviteľov romantizmu v literatúre, hlavných miest štátov, gotickom štýle, chemickom vzorci kyseliny sírovej, naspamäť hymna, 3x za sebou kotrmelec, skok znožmo, rozdiel medzi hinduizmom a budhizmom, a milión ďalších encyklopedických dat, ktorými som odmietla nechať svoje deti naplniť.  Oni sú potvorky vynaliezavé, a dávno zistili, kde tie data sú. (Naposledy Sněžka a Aboriginci.)

Vzdelávanie doma v mojom poňatí znamená, že dieťa sa - samo - učí žiť život podľa svojich predstáv. Určuje si ciele, vytyčuje scestu, dosahuje podciele, napĺňa svoje vízie. (My sme dnes preberali afirmácie).

Že sa učí zodpovednosti za svoj život, za svoju prácu, že sa vie naučiť to, čo potrebuje k dosiahnutiu svojho cieľa. Že si vie rozvrhnúť čas svojho dňa tak, aby stihlo prácu, zábavu, učenie, i lelkovanie, že si je vedomé a dobrovoľne vykonáva svoje povinnosti, pretože vie, prečo, že je motivované a vie sa motivovať samo, že cíti radosť z tvorivej činnosti a dobre vykonanej práce a vie ju i oceniť u druhých, že sa vie hrať i odpočívať, že si vie obhájiť i svoje lelkovanie, že si je vedomé svojich práv a slobôd, a práv a slobôd druhých, že netrávi čas bezducho pred obrazvkou, že je zvedavé, že je tolerantné k názorom iných, i keď s nimi nesúhlasí, že vie diskutovať alebo naopak čušať keď treba.)

A milióny iných vecí, ktoré sa deti učia napodobňovaním svojich rodičov. Tak, ako všetky mláďatá. Pretože keď tie deti rodím, chcem ich i vychovávať, a to podľa seba.

Hoci mi tá kniha prišla do rúk neskoro, predsa len, pár zaujímavých myšlienok som si z nej vzala, čiže zapísala so svojho denníka. )) Túto konkrétne som však uviedla do provozu v deň, keď som sa stala optimistkou, len som to nevedela takto pekne formulovať.

"Život podle dizajnu spočívá z velké části ve vyzařování vděčnosti za to, co máte, a touhy po tom, mít víc. Patří sem i poděkování za to, že je náš život zrovna takový, jaký v daném okamžiku je. Pokud budeme každý den žít s pocitem vděku za to, co máme, a nezaměřovat se na to, co nám chybí, budeme disponovat silnou zbraní, která nám bude donekonečna dodávat sílu. Většina lidí stráví mnoho času tím, že si dookola připomínají, co jím chybí, místo toho, aby se porozhlédli okolo a počítali, co jim dělá radost."

Pesimistom a optimistom - začiatočníkom odporúčam prečítať. Sic trocha instantná, ako každá z usa, ale na začiatok stačí, na ten štart. Ja už i viem, komu ju darujem.) Jednej pesimistke, sťažovateľke, dáme, ktorá má všetko, okrem problémov, a tak si ich musí sama vyrábať, dnes sa to volá depresia.

OMLOUVÁM SE, PROSÍM, ODPUSŤ MI, DĚKUJI TI, MILUJI TĚ.

Na zamyslenie: Barefoot znamená "bosá noha" Barefoot boty teda musia čo najviac umožňovať "bosú chôdzu". K bosej chôdzi patrí jak rovná podrážka bez vyvýšeného opätku a stielky, tak i tenká, mäkká podrážka, cez ktorú je možné čo najviac cítiť nerovnosti povrchu, čo je dôležité pre stimuláciu reflexných bodov, celé telo si môžeme jednoducho premasírovať prostou bosou chôdzou.  Takáto podrážka nijako nebráni chodidlu v pohybe. No ani tá najlepšia BF obuv neumožní naozajstnú bosú chôdzu. Boty s podrážkou 1 cm hrubou, i keď ohybnou, už niesú BF. Boty s tenkou podrážkou, no tvrdou, typu bežných balerín, už niesú BF. Chodidlo necíti nerovnosti, kamienky, preliačiny...neohýba sa dostatočne. Prejdite sa bosé po tráve, piesku, štrku, i asfalte, a potom si obujte tieto "BF" boty, a pocítite rozdiel.

A hic jak hic, v balerínach to už nejde....naboso v meste je to blbé...treba niečo vymyslieť.)

Khaleesi

Textilné pásky sa dajú uviazať na milion spôsobov, kožená kvetina je odnímateľná, podrážka dvojitá tuhá hovädzina, no ešte dosť barefút, lepená. 20 - 29 cm.

Včera poobede sme si s deťmi urobili prechádzku k blízkemu rybníku, a šli sme už od domova bosí.

Smiešne som skackala po štrkovom úseku, ktorý ma prinútil na prvých 5 minút behania obuť si tenisky.

Skackám-skackám, a tu vidím čo? Deti normálne idú. Vykládajú si, neskackajú. Valím oči. Som divná? Pýtam sa 5-ročného:"Nebolí ťa niečo?" Odpovedá:"Né, mami, a co?" Pýtam sa 9-ročnej:"Boženka, nepichajú ťa nožičky?" Ona:"Né, a proč?" Len vzadu 2,5-ročný mraučí, do bosých drobných nožičiek ho pichá štrk. Ukludním sa, nie ja, ale niektoré moje deti sú divné.)

A došli sme k rybníku.

Tam na hladinu jazera svieti slniečko. A okolo rastú v hustom rade topoly. Ktoré tam zasadil jeden dobrý človek, ako sa volal, neviem, no určite nechodil bosý. Lebo tie kliatby, čo som púšťala z úst, by si za klobúk veru nedal. Po pár krokoch v tej prekrásnej aleji sme mali všetcia chodidlá oblepené sv******m, ktoré teraz padá z topolov. Bio-podrážky. Kolesá na kočiari, bio-gumy.

Deckám to nevadilo, no ja som celú dobu premýšľala, čím to doma dám dolu. Tie ekologické prípravky, ktoré doma mám, na to budú určite krátke. Benzín odišiel v aute s mojim mužom do práce. Alkohol vypili remeslníci deň predtým, keď robili plot...Nakoniec stačila pemza a mydlo. Nohy ešte máme trocha fľakaté, ale to po pár dňoch zmizne.

Zaujímalo by ma, ako by túto situáciu riešil moj prirodzene barefootový predok v kožených krbcoch, pra-pra capáčkoch, ktoré sa nosili v lete. Ako by dával tie podlepky dole? Azda by sa ošúpali časom samé...

A záver? Ďakujem Všehomíru, že som si ja tie svoje baleríny tentokrát, úplne náhodou, nechala doma. Nie som predok, tak by asi miesto čistenia leteli do koša.

Zistila som, že mi paradoxne chôdza naboso robí väčšie problémy, než bosý beh.

Také domáce popochádzanie od sopľavého nosa k nočníku, hore do skrine podať hračku a nato pitíčko a medzitým ešte utrieť zadok a vysvetliť anglické slovíčko, pobehnúť a zachrániť padajúci pohárik,to je v pohode. Ale dlhšia prechádzka na poštu, k rybníku s deťmi či do mesta je ťažšia. Neustále sa musím sústrediť na správne našľapovanie ( a možno nieje správne) cez špičku, či skôr na celé chodidlo. Nepríjemné nárazy vzadu v hlave mi dajú vedieť, že zase dupem cez paty. Ešte tomu dávam čas, uvažujem i nad tým, že je to proste nezvyk, po toľkých rokoch v obuvi...holt s opätkami, čo som nosila celý rok 2012, 2013 a prvú polovicu 2014. A následne, po mesiaci nekompromisného bosého alebo "bosobotého" chodenia, chcem všetko a hneď.

Mmch. k behaniu: ten teda po mesiaci zhodnotím. Mám už akýsi ustálený systém. Z domova vybieham obutá v obyčajných, plochých teniskách, bežím prvých 500 metrov po asfaltke, a štrkom vysypanej ceste, hlavne to druhé proste bosá nedávam. Byť som sa spočiatku snažila to ustáť, tréningy sa stali nepríjemné a moc som sa netešila. Takže po 500 metroch, za rybníkom, sa zúvam a pokračujem podľa radosti a množstve kofeínu v ten deň prijatého, asi 40-50 minúť, po príjemnne chladivej poľnej ceste, čiastočne tvrdá hlina, čiastočne tráva, a pretože sa vraciam tou istou cestou, opäť sa pred cieľom obúvam a dobieham dom. Po vyzutí cítim hlavne chlad od chodidiel, čo je teraz, v teple, naozaj príjemné. A prsty na nohách si to začnú užívať. Po obutí zase cítim, ako sa mi zmení nebadateľne postavenie chrbtice, z čoho usudzujem, že boty majú predsa len kapku zvýšenú podrážku na päte. A musím sa hlídať, pretože hneď mám tendenciu predĺžiť krok a zrýchliť.

Záverom: nevzdávať sa, pokračovať a znova sa učiť  to, čom sme vinou vymožeností civilizácie zabudli...prostej chôdzi.

Výraz v nadpise je vypožičaný a pozmenený z internetu.

Antireklama. Capáčkoví ignoranti. Moje vlastné deti. To som to dopadla. Vraj načo si ich stále navliekať, sú v nich stejne bosí. A výroba boty z choroša. Asi natruc.) "Aspoň ich nezničíme, mami!" Kéž by im to vydržalo, tá sporovlivosť.

Paradoxne, hoci už dva roky šijem capáčky pre děti, aby mali zdravú nôžku, do môjho života vstúpila bosá chôdza v septembri 2014, kedy som si hľadala na nete informácie, čo može byť príčinou bolestí chrbta, ktorými trpím už 10 rokov, a ako sa ich zbaviť.

Okrem sedavého zamestnania, ktoré ale poctivo vyvažujem cvičením jógy a behaním, už prichádzali do úvahy len špatné boty. Áno, boty. A to všetky, ktoré mám, ako som zistila. I ja som bola prekvapená. Dozvedela som sa, že už o 1 centimeter zvýšený opätok mení ťažisko tela, to musí vyrovnávať chbtica, a pri dlhodobom zaťažovaní začne bolieť.

Začala som praktikovať techniku behu "cez špičku", doma som vyhodila prezúvky s vyvýšenou stielkou, zaradila cvičenie proti plochým nohám a celkovo na rozhýbanie chodidiel, a pre tú chvíľu som to viac neriešila. Bolesti chrbta sa výrazne zmiernili, no ešte  celkom neustali.

Teraz na jar mi začalo vŕtať v hlave, ako by som mohla ešte posilniť efekt bosej chôdze, a zbaviť sa i tej poslednej bolesti. Vymyslela som dámsku verziu capáčiek-balerínky. Takže celé leto neobujem nezdravé boty, len tie moje, a doma budem bosá. Spolu s cvičením a bosonohým behom očakávam, že bolesť chrbta prestane úplne. Som zvedavá.