• Přihlas se
  • Registrace nového člena
  • Získej PLUSPRO
  • Doporučujeme: Beremese.czModrastrecha.cz
  • Přihlas se
  • Registrace nového člena
  • Získej PLUSPRO

Výchova cholerického dítěte

18. června 2015 
autor
Vysielajte Ja - posolstvá
Thomas Gordon poukazuje vo svojej knihe na ďalší účinný prostriedok pri boji o pozornosť.
Hovorí o ja posolstvách. Myslí tým: keď sa naše dieťa správa nevhodne, môžeme mu povedať,
ako sa cítime. Tým sa cíti skôr braté vážne a s väčšou pravdepodobnosťou zmení svoje
chovanie, ako keď sa s ním vadíme.
Nasleduje niekoľko príkladov Ja-posolstiev medzi rodičom a dieťaťom:

Konflikt Ja - posolstvo
Deväťročné dieťa príde o hodinu neskôr
domov, ako ste boli dohodnutí. "Odľahlo mi, že si už tu! Robil som si už starosti a
mal som fakt strach o teba!"
Dvojročné dieťa mrnčí a liepa sa po mame,
kým tá telefonuje. "Musí dotelefonovať. Je to pre mňa veľmi dôležité!"

Päťročné dieťa viackrát po sebe vytiahne
šnúru zo zásuvky, kým otec vysáva "Takto sa ďalej nedostaneme. Nemôžem sa s
tebou hrať, kým to nedovysávam
Sedemročná slečna si napriek sľubom stále
neupratala izbičku. "Som naozaj veľmi sklamaná! Dohodli sme sa, že
si dnes poobede upraceš! Je to pre mňa veľmi
dôležité, že sa na teba môžem spoľahnúť!"

:wink: Takouto metódou dávate dieťaťu šancu, aby si samé uvedomilo svoju chybu a našlo riešenie. :wink:
Vzdajte sa úplne negatívnej pozornosti. Vaše dieťa sa naučí prevziať väčšiu zodpovednosť za
2. čer 2009 v 06:57  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
vlastné konanie.
2. čer 2009 v 06:58  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Preneste na dieťa viac zodpovednosti :confused:
V druhej kapitole sme zdôrazňovali, ako nutne deti potrebujú poznať hranice. Vyzvali sme
rodičov, aby boli zodpovední a rozhodli sa, aké hranice chcú stanoviť. A teda návrh "viac
detskej zodpovednosti" - neoponuje si to? V skutočnosti obe patria spolu.

Pre mnohé deti je veľmi dôležité, keď môžu riadiť a kontrolovať dospelých. K vlastným
potrebám a pocitom tak strácajú prístup. Sami so sebou, s vlastným a nenaplánovaným časom,
nevedia čo robiť. Na tomto poli sa deti musia samé naučiť, sami za seba rozhodovať a prevziať
za to na seba zodpovednosť. A začína to už vo veku bábätka.

:wink: !!! Predstavte si: vaše bábätko je sýte a čerstvo prebalené. Je zdravé, plné elánu, práve ste sa s
ním dobrú pol hodinu hrali. Kladiete ho však na hraciu deku a chcete spraviť niečo v
domácnosti. Ono však nemá chuť samé sa zahrať a začne plakať. Čo urobíte? Máte túto
možnosť: prerušíte hneď svoju prácu, aby ste vzali bábo na ruky a utíšili ho? Robíte to vždy,
ako náhle dieťa zaplače? Čo sa ono z toho naučí? Naučí sa: "Mama má v kompetencii to, ako
sa cítim. Keď nemám dobrú náladu, je na nej, aby to zmenila." Dieťa nemá žiadnu šancu,
prevziať zodpovednosť za vlastné pohodlie. Nemá šancu naučiť sa: "Môžem začať plakať, keď
mám potrebu. Môžem ale aj prestať, ako náhle sa niečo lepšie vyskytne." Matka mu upiera
rozhodovanie "plakať alebo neplakať" - a dostáva sa s bábätkom do kolobehu "boja o
pozornosť". !!! :wink:
2. čer 2009 v 07:01  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Preneste na dieťa viac zodpovednosti ...
je to pravda, konkrétně teď je Michal po snídani a sápe se tady po mně a nenechá mě psát a dožaduje se pozornosti a hučí jak piliňák :grinning: , tak jsem mu řekla že maminka teď potřebuje něco napsat na PC a musím to udělat jestli se mu to líbí nebo ne, at se jde zatím hrát sám a když to udělám pak se mu budu věnovat a přestala jsem si ho všímat ... za minutu už seděl u hraček a krásně si hraje zlatíčko moje, holky fakt to zabírááá, paráááda !!! :dizzy_face: :dizzy_face: :dizzy_face:
2. čer 2009 v 07:06  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:slight_smile: Aby nedošlo k nedorozumeniu: Naše rozhodnutie neznie "nechať bez prestania plakať." Kedy
dieťa naozaj potrebuje pomoc a útechu, dokáže väčšina rodičov rozpoznať podľa tónu jeho
plaču. Keď ale plače z hnevu, nudy, trucu alebo aby dosiahlo svoje, má sa naučiť, dokázať sa aj
samé ukľudniť. Rodičia môžu ostať v jeho blízkosti, po pár minútach s ním rozprávať ("No čo,
budeš plakať ešte ďalej, alebo máš chuť sa pohrať?") alebo ho na chvíľu vziať na ruky. :wink:
2. čer 2009 v 07:09  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
ahoj, nikde nikdo tak si alespoň písnu že dnes Michal usnul za 5 minut vše je o naslouchaní a výchově ...
2. čer 2009 ve 20:51  • Odpověz  •  To se mi líbí
Ahoj eppik.Vďaka za cenné rady a príspevky.Tiež sa trápime vzdorovitým správaním nášho syna a veľa krát mám dilemu ako zareagovať,takže každá rada je cenná.Napíš ešte,ak sa dočítaš niečo zaujímavé.A napíš aj,ako sa ti darí tieto informácie uplatňovať v praxi.
3. čer 2009 ve 12:28  • Odpověz  •  To se mi líbí
Ahoj, tak já včera přišla na to jak na záchvaty vzteku mýho syna....stačí když mu řeknu, že pokud se chce vztekat ať odejde do vedlejší místnosti, že se vztekloušem si hrát nebudu...a hned je po záchvatu :grinning:

eppik DÍKY za rady, dost mi pomohly si uvědomit, že TO JDE I V KLIDU....takže ještě jednou DÍKY!
4. čer 2009 v 07:59  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
mia.k, megee: super že rady pomůžou i vám :dizzy_face: :dizzy_face: :dizzy_face:
mohu říct že usínání se nám hodně zlepšilo, to znamená že do 5 m. spí, sice ho musím upozornit někdy víc, někdy mín ale zavře oči a snaží se usnout, nedělá to divadílko jak předtím 30 m., docílila jsem toho tak že jsem byla rázná a vysvětlila jsem mu že prostě spát se musí jestli se mu to líbí nebo ne (samozřejmě vidím na něm že je unavený jinak bych ho nenutila) někdy jsem ho i plácla po zadečku když hodně zlobil a tak od té doby v pohodě, akorát tedy ještě pořád musím u něj sedět ale to taky do budoucna chci odbourat :wink:
hodně čtu že dítě musí už v batolícím věku přebírat na sebe zodpovědnost samo za sebe ve smyslu aby si dovedlo samo zahrát či najít zábavu bez pomoci rodičů, protože do budoucna s tím může mít problémy ... ale to naštěstí u nás je docela dobrý já se snažím Michalovi vysvětlit teď si budeš hrát chvíli sám a já uvařím, umyju nádobý nebo vyluxuju a on si hraje beze mně ...
akorát nevím co se s ním děje ale od očkování Priorixem je hrozně protivný, uřvaný, uječený a furt se po mně sápe a když se od něj vzdálím tak řve, táta ho nemůže ani sám vykoupat protože řve jak šílený a nikdo cizí se na něj nesmí ani jen podívat ... trvá to už 18 dní ... žeby nějaké období vzdoru, nebo úzkosti ??? !!! včera byl tak protivný že jsem se za něj fakt styděla, to jsme byli v europarku a co on tam předváděl no ... :pensive: tak se opět podívám do knížky třeba tam něco najdu ... ale jdou mu stoličky už jednu má krásně venku, druhá se klube taky, trojky nahoře už koukají špičky a další zoubky se klubou ... já to přikládám zoubkům, musí ho to fakt bolet ... měl jste to někdo taky tak ???? zabralo na to něco ???? :fearful:
6. čer 2009 v 06:56  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Venujte čas náklonnostiam
Čím viac pozornosti venujete sami od seba vašim deťom, tým menej musia o ňu bojovať. Čím
komplikovanejšie je vaše dieťa, tým rozhodúcejšie je: Všímajte si, keď všetko opäť raz prebieha
v pohodičke, a nechajte to pocítiť aj dieťaťu. Američania majú na to vhodné prirovnanie: "Catch
them being good" - čo asi približne znamená: "Dotkni sa pri jeho prednostiach!"
Jednoducho sa môžete posadiť a prizerať sa, keď sa váš "neposedko" výnimočne
koncentrovane hrá s hračkami. Môžete ho vziať na ruky a pomaznať sa s ním, keď má
výnimočne namiesto zlej, dobrú náladu - obaja z toho budete mať viac. "Teším sa, že ťa mám!"
- takáto správa je pre dieťa životne dôležitá a vychádza ozaj zo srdca, keď ju môžete vysloviť v
pokojnom harmonickom okamihu, alebo ju len nechať pôsobiť bez slov. Malé gesto, bozk,
láskavý pohľad alebo spontánne objatie sú rovnako účinné ako chvála. Čas prejaviť náklonnosť
je nutné aj nezávisle od správania sa dieťaťa. Dieťaťu môžete urobiť vzácny darček:
· Zaveďte rituál: Venujte raz denne dieťaťu čas a vašu náklonnosť.
Rozhodnite, kedy vám to počas dňa najviac vyhovuje. Či čas obmedzíte na 10 minút
alebo si doprajete celú hodinu, závisí od vašich možností a od počtu detí.
Dôležitejšie ako počet minút je pravidelnosť. Mnoho rodičov preto uprednostňuje večer.
Darujte vášmu dieťaťu jeho 10, 30 alebo 60 minút najlepšie každý deň. Predsa už
viete: Rituály znesú len zriedkakedy výnimky.
· V tomto čase tu buďte len pre vaše dieťa. Podrobte sa úplne jeho potrebám a
želaniam.
Vysvetlite mu: "Teraz si šéfom ty. O všetkom môžeš rozhodovať. Všetko spravím."
Vaše dieťa si smie zvoliť, čo sa bude diať v tomto spoločne strávenom čase: či si s ním
budete čítať, hrať sa, mojkovať alebo ho len budete pozorovať pri hre. Akú knihu, akú
hru, o čom sa bude rozprávať - o tom všetkom rozhoduje vaše dieťa. Pozeranie telky
a PC - v závislosti od hodín - divošenie sa, by malo byť hneď od začiatku obmedzené.
8. čer 2009 ve 20:48  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
· Pre vás pri tom platí dôležité pravidlo: Poučovanie, hrešenie a frflanie sú tabu.
Podporte a povzbuďte dieťa vždy, keď sa na to vyskytne príležitosť. Počúvajte ho.

Urobte všetko, aby sa vaše dieťa cítilo dobre.
Predstavte si, nikto by VÁM dal denne takýto dar: počúval by vás, súhlasil by s vašimi
túžbami, všetko na vás by sa mu páčilo – nebol by to balzam pre dušu? Vašou pravidelnou
dobrovoľnou náklonnosťou dosiahnete, že vaše dieťa nebude mať potrebu bojovať o
pozornosť. Dosiahnete rozvoj jeho sebadôvery. A okrem toho: Ak raz denne smie byť vaše
dieťa neobmedzeným "šéfom", oveľa jednoduchšie pre neho bude po zvyšok dňa
dodržiavať určité pravidlá a zásady.
8. čer 2009 ve 20:51  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
To najdôležitejšie v skratke
· Nápadné správanie sa často vypláca
Deti dostanú často veľa pozornosti, keď sa počas dňa správajú nevhodne a nápadne.
Často si tak dokážu presadiť vlastnú vôľu. Nemajú preto dôvod zmeniť svoje správanie.
· "Boj o pozornosť" - bludný kruh
Vaše dieťa sa správa nápadne. Reagujete na to tak, že mu venujete pozornosť. Dieťa sa
naučí: Takéto správanie býva odmenené. Opäť sa bude správať nápadne. Reagujete
postupne podráždenejšie a s nevôľou. Vášmu dieťaťu sa dostáva menej spontánnej
náklonnosti. Naučí sa: Pozornosť si musím vybojovať nápadným správaním…
· Účinné prostriedky robia boj o pozornosť prebytočným
Postarajte sa o to, aby vaše dieťa z nevhodného správania nemalo žiadne výhody.
Načúvajte mu. Používajte Ja - posolstvá. Preneste na dieťa väčšiu zodpovednosť.
Zaveďte pravidelné rituály. Naplánujte si denne čas, aby ste sa mohli dieťaťu plne
venovať. :dizzy_face:
8. čer 2009 ve 20:53  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Zaviesť rituály je úplne jednoduché vtedy, keď nespolupracuje len rodina, ale i celé okolie.
Dobrým príkladom toho je tradícia vo Švédsku, ktorú mi priblížila jedna švédska matka: "za celý
týždeň v našom dome nedostanú deti žiadne sladkosti. Nikoho z príbuzných alebo v obchode by
nenapadlo, nejaké im ponúknuť. Ani pri pokladniach v supermarketoch žiadne nenájdete. Deti sa
však tešia na sobotu, pretože v sobotu je "Lördagsgodis" - sobotné vrecúško sladkostí. V sobotu
- a len v sobotu! - sa môžu jesť sladkosti. A môže to byť i celé plné vrecúško. V obchodoch ich
dostať hotové už v piatok večer. V nedeľu sa vrecko opäť vytratí. A s ním sa vytratí i téma
"sladkosti", až do ďalšej soboty. Diskusie na túto tému sú zbytočné. Takmer každá rodina vo
Švédsku sa toho drží. A zubári sú tiež nadšení: Takmer žiadne dieťa nemá kazy."
9. čer 2009 v 11:09  • Odpověz  •  To se mi líbí
dobre to majú tí Švédi vymyslené,škoda že u nás sa takéto veci nepraktizujú. :unamused:
9. čer 2009 ve 12:54  • Odpověz  •  To se mi líbí
ahojte.
pridavam sa do klubu nervacikov :sweat_smile:

ja mam dcerku Ameli a tiez je od malicka taky nervos a vsetko sa snazi si vydobit. prve take jej uspesne vydobitie bolo to ze mi cele minule leto nechcela byt v kociku. ale absolutne. rycala ako diva kym som ju nevybrala, cize sa nosila v manduce cele leto. bola som nutena si zaobstarat tento nosic. skusala som vsetko mozne aj nemozne. fakt. ked som ju nechala plakat bola schopna plakat aj pol dna. mozno som urobila chybu hned na zaciatku ale to som nevedela ze pri nej staci jej raz ukazat daco a uz si to bude vydobijat.

eppik co sa tyka jedenia to je u nas preeeeeeeeeesne to iste. tiez nervaci a naje sa len sama. alebo jej dam malinku misocku a trosku jedla tam a lyzicku detsku do rucky a snazi sa papat sama alebo tam babre a ja ju rychlo krmim. horsie je to ked som niekde v meste a nemame stolicku. to ju nemozem nechat lebo by bola ako prasiatko.

no a co sa tyka spania to je u nas jedna velka katastrofa. uz som si tolkokrat poplakala lebo som uz bola v koncoch z nej. nikdy nespala vela. doma skoro vobec. ani ako babatko. ked zaspala na prechadzke tak potom spala dlho ale inak doma nie.
teraz uz spi v noci celu noc tak to ma tesi. ze aspon to. ale vecerne zaspavanie....... hruza. mala obdobie kedy zaspavala sama a potom neviem co sa stalo a zrazu nechce a nechce spat ani v postielke. cez den bola zvyknuta zase spat v kociku na prechadzke ked uz sa na kocik naucila (ked zacala sediet).
proste vkuse daco vymysla. mesiac si vklude zaspi ked ju doma trosku pokocikujem a potom zrazu nervaci a nechce. nechapem cim to je. :frowning2:

cize z toho som ja najviac zufala. a tiez je hrozny nervak. hodi sa na zem a reve a jaci......
19. čer 2009 v 18:36  • Odpověz  •  To se mi líbí
eppik to su super rady , budem si to musiet poriadne nastudovat. A my mame teraz tiez problemik, nie velky ale viditelny stolicky , slinta je z toho nervozny pcha si barz co do ust. A nervaci, ked mu poviem nie a facka nas :unamused: no....
20. čer 2009 ve 21:10  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:slight_smile: Stanovení limitů pro budoucnost v 16m. :dizzy_face:

BUĎTE PEVNÍ

Boje o kontrolu nad vším od čištění zubů až po ukládání k spánku jsou běžné a normální, protože vaše dítě získává stále více nezávislosti. Nebojte se a buďte pevní a neoblomní. Je třeba podporovat smysl dítěte pro nezávislost, ale nesmíte je nechat věřit, že může s vámi vyjednat cokoli. Děti se cítí bezpečnější, pokud vědí, kde jsou limity, které nemohou překročit. Naopak se cítí vystrašenější, pokud se pravidla mění nebo odpovídají vašim náladám nebo pokud jsou pro danou situaci příliš.:wink:
25. čer 2009 ve 14:42  • Odpověz  •  To se mi líbí
No tak toto este klop klop nepoznam. umyvat zuby a ist spat je prenho uplne v poho. Dokonca ked mu to poviem, tak ma chyti za ruku a vedie do kupelne, alebo do izby spinkat. Ale som pevna :wink:
25. čer 2009 ve 20:56  • Odpověz  •  To se mi líbí
baby co mi poradite ked mi mala nervaci vonku na verejnosti. doma to riesim tak ze sa ju snazim zaujat niecim inym co malokedy zabera. lebo ked daco chce tak jej mozem vraviet co chcem a jaci este viac. zvysovanie hlasu to ani neskusam lebo vtedy ma prejaci. to ma opacny efekt. takze bud ju mam na rukach a necham nech sa vyzuri, nech da emocie von alebo ju necham tak a nevsimam si ju. podla toho ci ju to objatie trochu ukludnuje alebo nie.

ale vonku to neviem co robit. nechcem jej ustupit len aby bola ticho. minule mi jacala a nervacila v kociku pred zmrzkou lebo uz uz chcela mat kornutok. no museli sme cakat v rade :unamused:
26. čer 2009 ve 21:52  • Odpověz  •  To se mi líbí
zrzuska. najlepsie (teda pre nas) je mat nieco v zasobe. Nieco co ho zaujme a co este nevidel. Takze kup, alebo si vyrob nejaku hracku a daj jej to v takych situaciach. U nas zaberaju zlavove karty , alebo flaska naplnene gliterkami proste nieco co este nevidel. Vcera jacal v obchode, ked sme mu povedali, ze ideme. Zacal nervacit, tak sme sa s mm zobrali zamavali mu a akoze isli prec. Hned bol ticho a isiel za nami :dizzy_face:
28. čer 2009 v 10:57  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Ako sa deti môžu naučiť pravidlá: Plán stanovenia a
presadenia hraníc - pre rodičov

· Ako a prečo by ste mali dávať pozor na správnosť u vašich detí
· Ako zrozumiteľne môžete hovoriť s dieťaťom
· Aké činy by mali nasledovať po vašich slovách
· Ako môžete s dieťaťom uzavrieť dohodu

Predpoklad: dať pozor na správnosť
Prvý krok: zrozumiteľne hovoriť
Druhý krok: po slovách nechať nasledovať skutky
Tretí krok: uzavrieť dohodu

Dôležité pre úspešnú aplikáciu je, že rodičia porozumeli dôvodom nápadného správania dieťaťa
a vedia, aký podiel na ňom majú. Najskôr vám chcem pripomenúť pokyny z 3. kapitoly: počúvať,ja-posolstvá, viac detskej zodpovednosti, viac podpory. Budete s tým mať úspech. Konflikty
budú vznikať zriedkavejšie, dieťa bude častejšie s vami spolupracovať a vy ho nebudete musieť
zdolávať. Napriek tomu sa stále budú vyskytovať aj situácie, kde to nebude fungovať: Keď sa
vcítite do pocitov dieťaťa (počúvanie), predostriete požiadavky (ja-posolstvá), dobre
argumentujete - no a vaše dieťa si robí, čo chce. Keď sa každodenne vyskytujú boje o moc
a diskusie, ale nedochádza k zmene, potrebujú rodičia nástroj, aby presadili hranice.
1. črc 2009 v 07:15  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:pensive: Odkiaľ má vaše dieťa vedieť, že to s ním myslíte dobre? Že ho máte radi také, aké je? Že ho
ľúbite? Že vám môže dôverovať? Že ho potrebujete? Pre dieťa sú tieto „samozrejmosti“ životne
dôležité. Ale ste si istí, že mu ich dávate dostatočne najavo? Dieťa potrebuje vašu odozvu -
nielen z času na čas, ale denne. Máte rôzne možnosti, ako môžete podporiť svoje dieťa. :sweat_smile:

Dodať odvahu :wink:

· Posmeľujte vaše dieťa. Ukážte mu, že dôverujete jeho schopnostiam.
Obzvlášť u malých detí nie je dňa, kedy by nezažili nejaké to dobrodružstvo. Neprestajne
objavuje niečo nové a skúša... Pre rodičov je to nádherná príležitosť ukázať dieťaťu: Dôverujem
ti, dokážeš to! Teším sa s tebou.“ Žiaľ, mnohé takéto príležitosti nechávame bez povšimnutia.
Často dokonca zneistíme dieťa, namiesto toho, aby sme mu dodali odvahu. Spomenuté
každodenné príhody na to poukazujú:
.
Lars, 22 mesiacov, sedí na koberci a snaží sa obuť si papuče. Nakoniec sa mu to predsa len
podarilo. No ľavú si zamenil s pravou. Opačne obutý, zato pyšne, čaptá ku svojej mame.
Čo môže jeho mama v tejto situácii urobiť? má 2 možnosti:
Zneistiť / Posmeliť
:unamused: Matka mu ich hneď vyzuje a povie. "To
máš zle, miláčik."
Mama mu nechá papuče tak ako sú a povie:
:slight_smile: "Ty si si sám obul papučky! Teda, to mám
radosť! Čo ty už teda vieš!"
:unamused: Smeje sa: "Čo si to porobil, čaptoško? To
máš úplne zle"
:wink: Smeje sa: "Teda, urobil si si čaptošky! Super,
poď, zatancujeme si čaptavý tanec!"

Christine, 3 roky, je s mamou na ihrisku. Po prvýkrát sa odváži vyjsť na preliezku.
Zneistiť / Posmeliť
:unamused: Matka ju zloží a povie: „Preliezka je pre
teba príliš veľká, na ňu ísť ešte nemôžeš.
Mohla by si spadnúť.“
:wink: Matka nepovie nič, no keď Christina vylezie až
hore, nadšene zvolá: „Super sa ti to podarilo!
Myslím si, že dokážeš zísť aj dole.“
1. črc 2009 v 07:18  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Christian, 5 rokov, si z komory vzal metlu a ako odušu zametá po celej kuchyni.
Zneistiť / Posmeliť
:unamused: Matka mu vezme metlu z ruky a hovorí:
„Takto sa predsa metla nedrží. A okrem
toho všetky omrvinky porozhadzuješ po
celej kuchyni.
:wink: Matka ho pohladká po vlasoch, pozrie sa naň
a povie: „Som rada, že mi pomáhaš. Čo by
som si len bez teba počala.“

Andrea, 6 rokov, chodí len chvíľu do školy, keď príde hrdo za otcom a v ruke pyšne zviera
lístok: OCko si velmi MiLí
Zneistiť / Posmeliť
:unamused: „No, toto, ty si mi napísala list. Ale pozri,
koľko je v ňom chýb.“ Zoberie ceruzku
a opraví ich.
:wink: Otec si prečíta list, pozrie milo na dcéru
a povie: „Prvýkrát si mi teraz napísala
naozajstný list. Mám z toho obrovskú radosť!
Ten si navždy odložím.“ Pobozká Andreu
a povie: „tiež ťa mám rád.“
1. črc 2009 v 07:24  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Mohli by sme uviesť ešte nespočetné množstvo príkladov. Všetky zneistenia majú jedno
spoločné: Rodičia zdôrazňujú chyby svojich detí. Výkon a dobrý úmysel ostávajú bez
povšimnutia. Naproti tomu pre posmeľovanie platí:

:dizzy_face: :dizzy_face: :dizzy_face: · Vyzdvihovaný je dobrý úmysel a pokroky, nie chyby. Rodičia vyjadrujú svoje pozitívne
pocity a radosť. Tým vzniká blízkosť. Dieťa sa cíti byť prijaté. Rastie jeho dôvera vo
vlastné schopnosti. :dizzy_face: :dizzy_face: :dizzy_face:
1. črc 2009 v 07:25  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Vymenovať to dobré pri mene

· Povedzte dieťaťu, čo sa vám na ňom páči. :slight_smile:

„Chváľte najmenej trikrát za deň svoje dieťa.“ Takéto rady nájdete v každom časopise. Tu je pár
príkladov:
„Super, to si dobre urobil.“ - „Pekne si namaľovala ten obrázok.“ - „Taký ťažký diktát a takmer
bez chyby.“ - „Akú vysokú vežu si postavil.“ - „Celú hodinu si sa hral so stavebnicou. Som na
teba pyšná, že sa vieš tak pekne zahrať sám.“ - „Jednoducho paráda, ako dobre sa vieš
korčuľovať. To by som ja tak dobre nevedela.“ - „To je ale prekvapenie. Obliekla si sa celkom
sama!“ - „Ty si už pripravil na stôl? Teda, ty nás ale rozmaznávaš!“
Každé dieťa potrebuje takéto odozvy. A to tak často, ako kyslík na dýchanie. Musí často počuť
takéto vyjadrenia, aby samé seba považovalo za dobré. Slová rodičov mu znejú v ušiach
a stávajú sa pre dieťa akýmsi druhom „vnútorného hlasu“. Chválu a povzbudenie, ktoré ste mu
ako dieťaťu dávali, mu neskôr nik nedokáže vziať. Takto môžete položiť základy pre jeho
sebadôveru. Je to veľmi dôležité a z vlastnej skúsenosti viete: Ako dospelí sa musíme
vysporiadať s tým, že od druhých sa nám neujde chvála ani povzbudenie.
Samozrejme, treba sa naučiť vedieť pochváliť. Vaše slová obzvlášť zapôsobia, ak dodržíte
nasledovné pokyny:

· Povedzte dieťaťu presne, čo sa Vám páči! :wink:

„Perfektne si si upratal izbičku. Ešte aj stôl a knihovníčku!“ - „Tvoj obrázok sa mi veľmi páči.
A aké pekné farby si si zvolila. Tá obloha je naozaj krásna.“ - „Ty si už prestrel na stôl? A ako
pekne, dokonca aj servítky a sviečky si nachystal.“
Čím presnejšie dieťaťu poviete, čo sa vám na ňom páči, tým lepšie. Vaše dieťa cíti, že si
skutočne všímate jeho dobré chovanie. Vaše uznanie je pre neho oveľa dôveryhodnejšie, ako
keby ste len povedali: „To je pekné.“ „To si dobre urobil.“ - čím by ste sa mohli dostať do
situácie, že bude mať pocit, že ho chválite len tak. Poobzerajte sa dobre, kým niečo poviete,
možno i z nie práve najlepšej situácie sa vám podarí poukázať na nejakú drobnosť.
„Tak tento riadok je naozaj urobený poriadne.“ - tak toto môžete povedať vášmu školákovi, keď
zapísal celú stránku v zošite, z ktorej akurát táto jedna bola spravená dobre. Ak vám dieťa dáva
navonok málo príležitosti ku chvále, ostáva vám táto možnosť: Vyzdvihnite vydarenú maličkosť
a povedzte: „Presne toto sa mi páči.“ To, čo môže znamenať pre iné deti maličkosť, môže byť
pre vaše obrovským pokrokom alebo výkonom. Pozitívne veci u svojho dieťaťa vyzdvihnete tak,
že sa budete koncentrovať naň, brať ho také, aké je, a nesnažiť sa ho porovnávať s inými deťmi
- hlavne nie so súrodencami.
· Nechajte pôsobiť to dobré!
Stáva sa často, že svoje deti pochválime a posmelíme, no dopovieme vetu s určitou narážkou,
čím všetko pokazíme. Na jednej strane vyzdvihujeme dieťa a posmeľujeme ho, na druhej sa
správame, ani čo by sme v ruke kyjak mali a doteraz všetko vybudované zničili:
„Tak tento riadok je naozaj urobený poriadne. ale ten zvyšok je teda príšerný!" - " Pekne si
upratal. Ale inokedy to tu vyzerá naozaj ako vo svinčíku! - " Vy dvaja ste sa dokázali skutočne
pekne hrať, bez hádok celých 5 minút! To si zaznačím do kalendára! zvyčajne sa do 2 minút
mlátite" -" Dnes si spravil úlohy veľmi šikovne a dobre. Prečo to tak nemôže byť každý deň?" -"
Pri futbale si fakt eso! Keby si bol aspoň z polovice tak dobrý aj v škole !" - " Dnes si prišiel
pekne načas domov. To som ti tisíckrát musela opakovať, aby to aspoň raz vyšlo?“
Stáva sa nám veľmi často, že nám tieto narážky samé vykĺznu z úst. Snažte sa za pochvalou
urobiť bodku. A radšej si zahryznite do jazyka, ako by ste mali dopovedať. Nezabúdajte, nechajte
pôsobiť len to dobré!

· Ukážte dieťaťu váš dobrý pocit :dizzy_face:

Pod pojmom „chvála“ rozumieme väčšinou slová, v ktorých dominuje slovíčko „ty“: „Dobre si to
urobil.“ - „Pekne si upratal.“ - „Si odvážny.“ Oveľa efektívnejšie je, keď s chválou spájame tzv.
„ja - posolstvo“: „Som uveličená.“ - „Som na teba pyšná.“ - „Z toho mám radosť.“ Chvála s ja -
posolstvom ukazuje vášmu dieťaťu, že to, čo robí, je pre jeho rodičov dôležité, že v je
v rodičoch prebudiť dobrý pocit, že naozaj patríte k sebe. Chválou vzniká blízkosť.
Vaše pocity môžete vyjadriť aj bez použitia slov. Dieťatko vidí lesk vo vašich očiach, keď
v niektorých momentoch pociťujete silnú lásku a spojenectvo. Spontánne objatie, jemný úsmev,
milé pohladenie - to všetko sa hneď dostáva do srdca vášho dieťaťa a pôsobí na vás spätne.
Vaše dieťatko sa na vás usmeje, batoľa sa vám vyštverá do lona a rukami sa vám zavesí okolo
krku, škôlkar vám dá veľkú pusu. Naše deti majú obrovskú schopnosť pohnúť našimi citmi.
Uviesť do chodu tento pozitívny kolobeh môžeme tak, že sa budeme dívať na svet otvorenými
očami a deťom ukážeme naše dobré pocity.

· Zhrnutie:

Len keď súčasne dávate pozor na správnosť konania, môžete sprostredkovať dieťaťu pravidlá
a hranice. Vaše posmelenie, chvála, milé gestá posilňujú vaše dieťa a vytvárajú protihodnotu
všetkým nepríjemným požiadavkám a nutným obmedzeniam, ktoré od dieťaťa vyžadujete.
1. črc 2009 v 07:27  • Odpověz  •  To se mi líbí
Zdavím všechny a děkuji za tohle téma. Nepřečetla jsem ještě vše, mám málo času, ale doufám že se tím časem prolouskám.
Každopádně když jsem četla úvodní text - jako by to bylo psáno o mém dítěti. A musím říct že jsem se i zastyděla, bohužel jsem také tak trochu cholerická a opravdu vždy nezvládám být klidná a vyrovnaná :frowning2:
ačkoliv se snažím! Přiznám se, že toho mám s tou mojí vzteklinou občas fakt plný brejle!
2. črc 2009 ve 14:23  • Odpověz  •  To se mi líbí
Ahoj holky, mě by zajímalo od Vás, co máte doma malé choleričky, jestli i vy sami jste cholerici? Můj manža totiž cholerik je, já jsem takový skrytý cholerik :grinning: , takže očekávám, že cholerika porodím. Je to pravidlo?
2. črc 2009 ve 14:26  • Odpověz  •  To se mi líbí
Pokusím se popsat typ situace s kterou si fakt nevím rady....

Např.: Malej si v nestřeženém okamžiku vyleze na stoličku a vezme do ruky nůžky. Když po něm chci aby mi je dal a vysvětluji u toho že mu mohou udělat bebí - ani náhodou mi je nehodlá dát. Když mu je tedy začnu brát, začne ječet a prát se se mnou. Nabídka že dostane něco jiného nepomáhá. Nabídka že dostane na zadek nepomáhá. Když na něj opravdu dostane - nepomáhá. Nakonec to dopadne tak, že má histerický záchvat kdy ječí z plného hrdla na celé kolo a rveme se spolu o nůžky, má docela sílu, takže mu je musím vyrvat z ruky aby si neublížil.... Prostě ho musím přeprat a pak počkat než se zase uklidní.
Navíc když už se rozčílí tak jsou veškeré domluvy v podstatě naprosto zbytečné, neboť je v jakémsi deliriu a nevnímá a neslyší absolutně NIC!

Máte někdo radu co v takové situaci dělat?
2. črc 2009 ve 14:38  • Odpověz  •  To se mi líbí
Gucci - podle mě je to určitě z části dědičné. Můj otec je vzteklý strašně. Brácha taky vyletí raz dva a já jsem úplně stejná. Můj syn je jasný adept na tuto diskuzi. Ale faktem je, že jako dítě jsem já tak cholerická jako je můj malý nebyla. Myslím si proto, že jde hodně ovlivnit výchovou. Má matka je docela kliďas a asi na mě v dětství dost působila, takže mé chování jako dítě bylo "v mezích"
Ale kliďas rozhodně nejsem a moje dítě mé chování OPRAVDU HODNĚ odkoukává. Takže pokud ty se dokážeš ovládat, tak mimčo hodně ovlivníš, s otcem zas tak často neni, nejvíc se učí od matky.
Nejsem samozřejmě psycholog, třeba se mýlím, jen píšu co jsem vypozorovala u nás.
2. črc 2009 ve 14:45  • Odpověz  •  To se mi líbí
nikkos: díky moc za poznatky....já si myslím, že jsem v celku klidná a dokáže mě neskutečně vyprudit akorát cholerický manža, a to se pak ze mě stává dračice a on se schovává kde může :grinning: ...manža je bohužel dost nasírací, maj to v rodině, tak doufám, že prcek bude po mě :wink:
2. črc 2009 v 15:03  • Odpověz  •  To se mi líbí
Tvůj příspěvek