• Přihlas se
  • Registrace nového člena
  • Získej PLUSPRO
  • Doporučujeme:  Beremese.cz Modrastrecha.cz
  • Přihlas se
  • Registrace nového člena
  • Získej PLUSPRO

Výchova cholerického dítěte

17. července 2017 
autor
Zostavili sme - z pohľadu dieťaťa - celé množstvo pravidiel, ktoré môžu jeho pohľad na svet
v prvom roku života, predovšetkým od veku 6. mesiaca, ovplyvniť. Je to zámerný výber bez
nároku na úplnosť. Posúďte sami:Musím len dostatočne dlho vrieskať, aby sa so mnou niekto zaoberal.
:confounded: · K uspávaniu patrí, že ma nosia na rukách.
· Smiem všetko. Moji rodičia sa tak či tak na mňa nevedia hnevať.
· Ja určujem, kedy spím a kedy jem.
· Keď budem usilovne odmietať fľašku alebo kŕmenie lyžičkou, nakoniec predsa len
dostanem prsník.
· Keď budem revať v kočíku, nanajvýš po desiatich minútach ma vezmú na ruky.
· Upokojím sa len vtedy, keď ma položia na fitloptu.
.
Opakom toho sú tieto pravidlá:
· Musím vždy dopiť fľašku.
· Celý deň musím stráviť na hracej deke, kočíku alebo ohrádke.
· Po hlavnom jedle ma uložia, je jedno, či som unavený alebo nie.
Myslíte si, že väčšina alebo takmer všetky tieto pravidlá nie sú hodné toho, aby ste sa ich
namáhali zaviesť?
Možno vás viac oslovia nasledujúce:
:dizzy_face: · V pravidelných intervaloch dostávam jesť.
· Moja mamička určuje, kedy a ako dlho ma bude kojiť.
· Moji rodičia majú na mňa dostatok času. Ale niekedy sa musím zahrať aj sám.
· V našom byte môžem takmer všetko preskúmať. Ale s niektorými vecami sa
nemôžem v žiadnom prípade hrať.
· Keď som spokojný, maminka sa so mnou veľmi rada hrá.
· Keď priveľa plačem, nevenujú mi toľko pozornosti.
· Moji rodičia sú tiež len ľudia. Niekedy sú zo mňa nervózni a nahnevaní. Ale minimálne
raz do dňa mi dajú najavo, že ma ľúbia.
Ako sa môžu tak malé deti naučiť takéto pravidlá? Stručne: každý deň ich to učíte vy!
29. kvě 2009 ve 12:36  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:slight_smile: Mladšie deti: vo veku dvoch a troch rokov :slight_smile:
Prvé narodeniny už máte za sebou. V čo dúfate, že prinesú nasledujúce dva roky?
Ako ročné vie chodiť, začína rozprávať. V troch rokoch mu to už ide perfektne. Noc prespí,
prechod od kojenia na pevnú stravu bol bezproblémový. Rado sa hrá s druhými deťmi, požičia
hračky, podľa potreby sa vie presadiť. V krúžkoch sa do všetkého nadšene zapája. Na malého
súrodenca je vždy milé. Vždy počúvne, neodbieha preč, nemá problém odlúčiť sa odo mňa na
chvíľu, robí len veci, ktoré nie sú nebezpečné, má vždy dobrú náladu a je stále zdravé. V dvoch
rokoch je už bez plienok. Prirodzene, že vie samé jesť. Najradšej má zeleninu a ovocie. Rád sa
hrá vo svojej izbičke a s hračkami sa dokáže samé prehrať hodiny. Na ihrisku všetko odvážne
preskúma, ale nerobí nič nebezpečného. Pritom ostane vždy čisté.Poznáte takéto deti? Ja poznám matky, ktoré si hovoria: „Tak to musí byť. Keď to tak nefunguje,
znamená to, že som zlyhala.“ Realita však vyzerá ináč: Aj dieťa, ktoré sa neskôr naučí chodiť
a rozprávať, v troch rokoch ešte stále nosí plienky, nemá rado zdravé jedlá, v krúžkoch nemá
záujem spolupracovať, a ktoré by mladšieho súrodenca najradšej odnieslo späť do pôrodnice, je
úplne normálnym javom.
V tomto vývinovom štádiu si každé dieťa podľa svojho tempa rozširuje vlastný horizont. Učí sa
behať a zároveň aj odbiehať. Učí sa rozprávať a k tomu patrí aj slovko NIE. Vie postaviť vežu
ale ju i zhodiť. Snaží sa začleniť sa k iným deťom – keď aj nie slovami, tak pohladením, ale aj
buchnutím či uhryznutím. Vie sa samé najesť, ale aj cielene hodiť jedlo na zem. Vie s láskou
objať matku, ale ju i kopnúť. V tomto veku ešte žiadne dieťa samé nevie pochopiť, čo je dobré
a čo zlé. Ale z reakcií svojich rodičov vie vyvodiť závery a dokáže sa to naučiť. Možné pravidlá
u detí vo veku dvoch, troch rokov:

:unamused: · Keď vytrhnem inému dieťaťu niečo z ruky, môžem si to ponechať.
· Keď sa ani nedotknem obedu, dostanem čokoládový puding.
· Keď sa hodím na zem a budem vrieskať, dostanem to, čo chcem.
· Keď nepôjdem na záchod, dajú mi plienku.
Mnohé deti sa tiež naučia:
· Keď vytrhnem hračku inému dieťaťu, nezjem obed, hodím sa o zem a nebudem sa pýtať
na záchod, vyhrešia ma a dostanem po zadku.
Komplikované je to u detí, ktoré sa stretávajú s oboma druhmi týchto pravidiel. Alebo sa
naučia:
:slight_smile: · Keď vytrhnem inému dieťaťu niečo z ruky, mama ma vezme preč a vráti mu to.
· Keď sa ani len nedotknem obeda, musím si počkať až na nasledujúce jedlo.
· Keď sa hodím o zem a budem kričať, maminka odíde z izby.
· Nedostanem už plienku, aj keď sa ešte stane, že sa mi podarí urobiť do gatí.
Keď s dieťaťom navštevujete detské zariadenie, stretáva sa s ďalšími pravidlami:
· Do hry sa musia zapájať len maminy. Ja si môžem vybrať, či sa zapojím.
· Pri spoločných raňajkách si všetci posadajú k stolu. Stačí, že len sedím, keď jem. S
jedlom v ruke však behať nemôžem.
Je len na vás, či sa vaše dieťa naučí tieto pravidlá, alebo sa namiesto toho naučí: „Druhí
sú takí hlúpi, dodržujú pravidlá, no ja si môžem robiť, čo chcem.“ :angry:
29. kvě 2009 ve 12:42  • Odpověz  •  To se mi líbí
Ahoj maminky,
přidávám se do klubu cholerických dětí. Náš davídek má skoro dva roky, ale vztekání a vzdor je na denním pořádku a skoro u všeho...už od malička velmi málo spával a celé dny prokřičel. Byla jsem z toho totálně vyčerpaná a měla ty nejčernější myšlenky a všichni říkali, že to přejde. Ale nepřešlo. David je velká osobnost, to jsem vypozorovala už dávno, na všechno má ten svůj plán v hlavě a pokud není po jeho, pěkně se vzteká. Doma se absolutně nedá zabavit. Nic ho už nebaví, čteme knížky, stavíme z kostek, různě si hrajeme, ale on neustále vyžaduje nové a nové podněty tak, že nejsem schopná kolikrát si ani doma uvařit. Je rád venku, ale vždycky to nejde být celý den venku, že.
Snažím se mu vše rozumě vysvětlit, někdy to pochopí, ale většinou si i tak trvá na svém. Je velmi nteligentní a už velmi dobře mluví. Takže si sám říká co se bude dělat a co ne, tatínkovi říká, jestli má zabočit v autě tam nebo onam a pokud je to na jinou stranu tak řve. S usínáním nemáme zatím problémy, jen občas vstane ve čtyři ráno a říká nechce spinkat, nechce spinkat a to pak běda, když ho někdo chce položit zpět do postýlky. Musíme odejít a nechat ho vyřvat. nedá se s ním domluvit. Toužím po druhém dítěti, ale s těmito zkuenostmi se mi do toho nechce. jsme oba s manželem vyčerpaní.
29. kvě 2009 ve 14:00  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
pooh: ahoj, tak to tě chápu, ale zase každé dítě je jiné tak třeba to druhé bude mít odlišnou povahu ... já si přeji také ještě jedno ... děti jsou prostě děti a pořád to na dospěláky zkouší ... na nás je aby jsme tu výchovu ustáli tak, aby dítě bylo pochopeno ale zároveň my nejsme jejich otroci a je potřeba aby jsme jim dali určitá pravidla ... pak se stanou nezvladatelnými a to já si osobně nepřeju aby to u nás tak dopadlo ... tak hledám už teď cestu jak pochopit ten malý temperamentný mozeček mého 15 m. syna :grinning:
29. kvě 2009 ve 20:41  • Odpověz  •  To se mi líbí
no jo, jenže jak poznat kde je ta hranice mezi tím kdy už dělám otroka a kdy ho mám pochopit? někdy je to dost těžké určit. Právě proto, že byl velmi náročný už od malička, tak jsme mu hodně povolovali. Radši se mu nechal volný průběh ve hraní, protože se s ním pořád někod nechtěl vztekat. Byl by velmi rád už v dětském kolektivu, ale na školku je brzo a do jeslí ho dávat nechci. Já jsem velmi klidný člověk, snad i trpělivý, ale z něj už jsem teda velmi vyčerpaná, pořád říkám, že jsou to jen zuby...ale to už by je měl asi půl roku. Davídek je velmi empatický, moc dobře vypozoruje, když maminka neřekne něco důsledně nebo není pevná ve svém rozhodnutí a to hned zneužije. vzteká se i z takových příčin, když mu tatínek řekne, aby si šli kopat s míčem o dva metry dál na trávu. Asi každá maminka to jinak zvládá...já mám kvůli tomu i zdravotní problémy z vyčerpání a začla jsem brát léky. Ale budme rády, že si potom v dospělosti na těch našich dětech nebude každý jen tak štípat dříví. :slight_smile:
29. kvě 2009 ve 20:51  • Odpověz  •  To se mi líbí
Ono je to taky o hranicích toho, co rodič vydrží. ...Co někteří považují za neúnosné, někdo nad stejnou věcí mávne rukou...
29. kvě 2009 ve 20:59  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
kalo: hm, to je pravda ...

pooh: proto jsem založila toto téma, já osobně hledám informace tady, rady, tipy a myslím že to už je krok v před když si člověk uvědomí nebo má pocit že není vše jak si představoval a udělá krok, že začne nejdříve u sebe ... nikdo jsme učený z nebe nespadl a já jsem narazila na zajímavou knížku o výchově : Každé dieťa sa vie naučiť pravidlá od Annette Kast-Zahn a budu jí tady rozebírat, už jsem vložila pár info víše právě z ní a zní mi logicky a hlavně mi otevírá oči a nutí mně přehodnotit spoustu věcí ...
hm, nějak mi to má logika nebere, syn si vydobije vše čeho chce dosáhnout - jsi ráda, že si potom v dospělosti na těch našich dětech nebude každý jen tak štípat dříví ale kůli tomu si skončila na lékách :unamused:
29. kvě 2009 ve 21:13  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
teď kousek o nás ... dnes jsem definitivně odstavila mého mamánka - Mišánka, vůbec nic se nestalo, rituál proběhl jako každý večer 30 m. kino a dnes jsem se i musela smát bot mně rozesmál pacholek jeden :grinning:, pak ale nechtěl ležet tak to bylo trošku s brekem a rázným tónem a jednou plácnutím přes zadek a opět usínání bez dudliku :wink: dnes bohužel oběd nula bodů, ale bude to určitě zubama, má strašně nateklá, červená ďásínka tak ho to musí dost bolet a spoustu zoubků už se taky vyklubalo :pensive: a přes den je náladový a knourá, do toho byl zaočkovaný Priorixem tak se mu ani nedivím, takže zkouška mojich nervů :stuck_out_tongue_closed_eyes:
29. kvě 2009 ve 21:23  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
... keď rodičia
presne nevedia čo chcú a pred rozhodujúcimi momentmi ustupujú, podávajú „zbraň“ do rúk
svojim deťom. A je jedno, či majú šesť mesiacov, tri alebo desať rokov. Deti vycítia neistotu
svojich rodičov. Pociťujú, aké fajn je presadiť si svoje záujmy a vlastnú vôľu ....
30. kvě 2009 v 06:29  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:unamused: Nerealistické ciele typu: moje dieťa musí vedieť všetko skôr a lepšie ako druhé, tiež nemajú
zmysel. Duševný a telesný vývin dieťaťa môžete podporovať, ale nie „vyregulovať“. Namiesto
podpory potom ľahko dôjde k preťaženiu dieťaťa. Každé dieťa vie pochopiť súvislosti medzi
vaším a jeho konaním a naučiť sa z nich - v každom veku, či už je duševne postihnuté alebo
veľmi inteligentné. :confounded:
30. kvě 2009 v 06:37  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Moje dieťa chce, aby sa mu bez prestania venovalo!

20% až 25% rodičov v týchto vekových skupinách to považovali za problém. Až keď dieťa
dosiahne vek 6 rokov a nastúpi do školy, to viac nehrá rolu.
Nasledujúce problémy sa taktiež často vyskytovali:
· Moje dieťa nepočúva, robí si čo chce.
(Veková skupina 1 až 6 rokov)
· Moje dieťa má viackrát do týždňa záchvaty zúrivosti. (nehrá vo veku 1 roka ešte žiadnu
rolu, najrozšírenejšie je vo veku 2 až 4 rokov)
· Moje dieťa má problémy so spánkom, (obzvlášť časté medzi 7 mesiacmi a 2 rokmi)
Ak chcete sebe a vášmu dieťaťu ušetriť tieto časté problémy, dostatočne skoro by ste ho mali
naučiť nasledovné pravidlá:
· Niekedy sa musím aj samé zahrať.
· Počúvnem rodičov, keď to naozaj myslia vážne.
· Záchvat zúrivosti mi neprinesie žiadne výhody.
· Viem sám a bez pomoci mojich rodičov zaspať a prespať noc.
K téme spánok existuje knižka: „Každé dieťa sa vie naučiť spať“. Niektoré typy a rady nájdete aj
v tejto knihe.
30. kvě 2009 v 06:44  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Téma „pocikávania“: približne 20% štvorročných a viac než 10% šesťročných sa v noci ešte
pociká. Avšak len málo rodičov, ktorých sa to týka, to považovali za problém. Určite tú veľkú rolu
zohráva vysvetlenie detského lekára: rodičia vedia, že spravidla sa jedná o podmienený
problém, ktorý sa časom akoby sám upraví. U detí starších ako 5 rokov sa to dá odstrániť
pomocou „zobúdzacích prostriedkov“. V minulosti sa väčšinou o tomto probléme hovorilo
v súvislosti s psychickými problémami. Medzičasom sa dokázalo, že významnú rolu vo väčšine
prípadov zohráva dedičnosť: v 75% postihnutých rodín sa okrem dieťaťa nachádzal niekto ďalší,
ktorý v neskoršom veku dokázal prespať noc suchý. Okrem toho sa dokázalo, že väčšina
pocikávajúcich má zníženú hladinu hormónu, ktorý obmedzuje tvorbu moču v noci a zamedzuje
pocikaniu.
Téma „ strach z odlúčenia“: Moje dieťa plače, keď je odo mňa odlúčené. Takéto zistenie sa
dotýka každého štvrtého jednoročného a každého šiesteho dvojročného dieťaťa. U starších detí
sa tento problém vyskytoval zriedkavo. Pri prekonávaní tohto problému sa vyžaduje trpezlivosť
a miernosť. Strach z odlúčenia patrí u mnohých detí k normálnemu vývinu a sám neskôr
pominie.
Téma „panický strach z určitých zvierat alebo situácií“: týka sa to každého šiesteho dieťaťa
vo veku 2 až 4 roky. V 6 rokoch sa to stáva rozšíreným problémom - v tomto veku sa to týka
takmer každého tretieho dieťaťa. Tento výsledok nás prekvapil. Strach z určitých situácií patrí
v tomto veku k normálnemu vývinovému štádiu. Je však nutné tento problém presnejšie
preskúmať.
Téma „jedenia“: len 4% všetkých rodičov sú toho názoru, že ich dieťa je veľa. U detí vo veku 2
až 6 rokov priznalo 20% rodičov, že sa ich dieťa stravuje jednostranne. Okrem toho bolo až
neuveriteľne veľa rodičov, ktorí si myslia, že ich deti jedia málo. Tento problém sa týka takmer
každého piateho dieťaťa vo veku 4 až 6 rokov. Z lekárskej praxe je však známe, že len vo
výnimočných prípadoch trpia deti staršie ako 1 rok na podvýživu.
30. kvě 2009 v 06:48  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
---- Každé dieťa najlepšie samé vie, koľko musí jesť a piť. Keď je primálo, existujú dve rôzne
príčiny: buď je dieťa zdravé a zdatné a nepotrebuje viac, alebo je choré a nechce jesť. V tomto
prípade treba zistiť ochorenie a liečiť ho. ---
30. kvě 2009 v 06:48  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:unamused: · Naše želania a skutočnosť majú často krát ďaleko od seba
Mnohí rodičia majú tak vysoké nároky na svoje deti, že sú častokrát sklamaný z priebehu,
akým sa vyvíjajú ich deti. Rozumnejšie je prijať dieťa také, aké je.
:wink: · Deti sa učia pravidlám už ako bábätká
Už bábätko si dokáže zapamätať reakcie rodičov a z nich potom vyvodiť dôsledky svojho
správania. Je jedno, či sa jedná o bábätko, malé dieťa, škôlkara či školáka - deti sa učia
pravidlá zo skúseností, ktoré každý deň zaznamenajú s rodičmi. Od škôlkarského veku silnie
vplyv vonkajšieho prostredia.
:sweat_smile: · Rodičia vyberajú deťom pravidlá
Pri tom sa môžete nechať viesť vlastnými skúsenosťami, idolmi alebo mylnými radami. Má to
veľký význam, keď rodičia vedia, čo chcú - a ktorých problémov sa chcú vyvarovať. V prvých
šiestich rokoch sa rodičia sťažujú častokrát na to, že ich dieťa:
- chce, aby sa mu sústavne venovalo
- nepočúva
- má viackrát do týždňa záchvaty zúrivosti
- má problémy so spánkom
31. kvě 2009 v 07:36  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
.... Pozrime si znovu správanie „komplikovaných detí“ z prvej kapitoly (str.7 ). Najprv to bol Paul,
dieťa, ktoré potrebovalo sústavnú činnosť. Prečo vrieska tak často, napriek tomu, že dostáva
tak veľa pozornosti? Protiotázka: Prečo by s tým mal prestať? Veď nespočetne veľakrát denne
získava skúsenosť, že sa jeho jačanie oplatí: Každých pár minút jeho mama vymyslí niečo nové
pre neho. Ako by mal prísť na myšlienku, prestať kričať sám od seba - keď doteraz vždy prišla
jeho mamička a tíšila ho?
Pamätáte sa na Patricka, „postrachu skupinky kamarátov“ (str.5)? Čo sa stane každý krát, keď
udrie druhé dieťa alebo mu vezme hračky? Jeho mama príde rýchlo k nemu, vysvetlí mu, že to
nesmie, prečo to nesmie a venuje sa mu ďalšiu štvrťhodinu, aby ho „odpútala“. Takto vlastne nič
nestratí a získa oveľa viac pozornosti. Prečo by mal svoje správanie meniť? Carola, „zlá jedáčka“
získala skúsenosť, že keď robí pri jedle divadielko, získa od svojej mamy najviac pozornosti.
Takto si môže každé stravovanie podľa priania predĺžiť a kontrolovať. Vicky so svojimi bolesťami
brucha dosiahne to, že nemusí ísť do školy....
Všetkým deťom je jasné: ich nápadné, neželané chovanie sa vyplatí. Získajú viac pozornosti.
Aký typ chovania si vyberú, nie je až tak podstatné. Každé dieťa má svoj vlastný temperament
a svoje vlastné nadanie. Každá matka má svoju vlastnú zraniteľnú stránku. Nie zriedka majú
deti presný „ciťák“ preto, ktorým chovaním svoju mamu alebo otca najviac a najúčinnejšie
zneistia. Čím neistejšie rodičia pôsobia, tým viac „vody na mlyn“ dostanú ich deti. A ešte sa
k tomu naučia: „Týmto získam nielen pozornosť, ale ešte si aj svoju vôľu presadím! Som silnejší
ako moji rodičia! Ja tu rozhodujem, ako to tu beží!“
Skutočne získava dieťa oveľa viac vplyvu, ako je pre neho dobré. Cíti sa silné, pretože v boji
o moc s druhými - najmä s dospelými - vyhráva. So skutočným sebavedomím to žiaľ nemá nič
dočinenia. Pretože dieťa neverí v seba. Necíti sa brané vážne. Ono musí znovu a znovu
dokazovať, že je „silnejšie“. Musí dennodenne bojovať o novú pozornosť, pretože nadobudlo
presvedčenie: „Dobrovoľne sa so mnou predsa nikto nezaoberá. Keď sa správam nápadne,
vždy si ma niekto všimne a stará sa o mňa. Keď sa chovám normálne a pokojne, nič sa nedeje.“
Nebezpečenstvo, že sa presne toto stane je veľké. Rodičia, ktorí svojmu dieťaťu znovu a znovu
vysvetľujú, prečo nemá robiť toto a ono, znovu a znovu mu nadávajú, opätovne diskutujú
a nakoniec to vždy vzdajú, sa neskôr nahnevajú. Cítia, že ich jednanie nemá žiaden úspech.
A neúspech mrzí. Nakoniec sú nervy v kýbli. Jednanie s dieťaťom sa stáva viac
podráždenejším. Strach pred ďalšou hádkou prípadne konfliktom, je už v rodičoch vo vnútri, aj
keď je dieťa pokojné dlhšiu dobu.
Aj obzvlášť zanietení rodičia, ktorí venujú veľa času svojim deťom, môžu nečakane a nechcene
skĺznuť do tohto kolobehu „boja o pozornosť“. Pre dieťa je nemožné, dostať sa z neho
dobrovoľne. Len rodičia môžu urobiť prvý krok a v niektorom mieste z tohto kolobehu vystúpiť.
31. kvě 2009 v 07:43  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
dnes Michal usnul za 7 minut, nevím jestli je to moji výchovnou metodou nebo byl utahaný ... :grinning: tak trošku jsem začala dodržovat pevná pravidla a zjistila jsem že to zabírá :sweat_smile:
31. kvě 2009 ve 21:00  • Odpověz  •  To se mi líbí
eppiku, koukám jak pilně studuješ. :slight_smile: To já tak pilná nejsem :sweat_smile:
Jinak dnes u nás proběhl zasejc jeden suprovej hysterák :sweat_smile: Nenechala si vysvětlit, že nahoru na palandu (byly jsme na návštěvě) neleze a hlavně, že se tam neskáče.Takže asi 3x jsem jí sundala, ale když si švagrovic o 8měsíců starší Báru odvedla sebou, a řekla, ať se dívá, jak tam vyleze, přiběhla Bára za mnou a volala teto, teto, terík ....Tak jsem tam šla naposledy, sundala jí dolů, oblékla jí mikinu a řekla, že jdeme domů, protože neposlouchá a ona tam hodila záda, kopala, ječela, že nerada a že už to neudělá a že tam bude a tak, ale měla smůlu, obula jsem jí a odtáhla řvoucí domů. potvora jedna
Před spaním, pořád mlela, že zítra půjde k Báře a na postel už nepoleze, aby si mohla hrát, tak jsem zvědavá, jestli to zabralo, ale moc tomu nevěřím, uvidíme.
31. kvě 2009 ve 21:18  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:sweat_smile: iloha: pevná ruka na mého syna zabírá ... jejda tak to se můžu dopředu psychicky připravit, ale snád do té doby moje výchovné mantyneli budou pevné a já zkušená profíčka ve výchove batolat :grinning: :grinning: :grinning:
31. kvě 2009 ve 21:26  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:slight_smile: Bez názorného príkladu a lásky nie je výchova možná
Ale keď príklad, láska a dobré slovo nestačia, potrebujú rodičia nástroje, na ktoré by sa
mohli obrátiť.
:slight_smile: · Naše deti nie sú "komplikovanejšie"
Ale mnohí rodičia sú sebakritickejší a neistejší ako kedysi. Vedia, že ich deti potrebujú
hranice. Radi by vedeli presnejšie, ako účinne presadiť hranice.
:unamused: · Naše deti nás vyprovokujú
Názorné príklady „ťažko zvládnuteľných“ detí vo veku osem mesiacov až osem rokov
poukazujú na to, s akými nástrahami sa musia ich rodičia vysporiadať.
31. kvě 2009 ve 21:40  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:confused: Paul mal 8 mesiacov, keď jeho rodičia prišli do poradne. „To je strašné dieťa“ vzdychla si jeho
matka. „Už sme z neho hotoví, pritom sme sa naňho tak tešili. Od prvého dňa dokázal hodiny
prevrieskať. Len sme ho nosili na rukách. Našťastie v noci ako-tak spal. Domnievali sme sa, že
sú to koliky u trojmesačných. Lenže ani po troch mesiacoch sa to nezlepšilo. Dokonca ešte
horšie, Paul vrieskal a plakal ešte intenzívnejšie. Bol týždeň v nemocnici na pozorovaní, no
nepotvrdil sa žiaden nález. Chce stále viac, teraz plače aj keď je na rukách. Každú chvíľu sa
potrebuje zaoberať niečím iným. Keď chcem umyť riad, musím po ňom stále nanovo upratovať
a po štvrťhodine sa mi ledva podarí umyť jednu šálku. Dokonca aj na záchod ho musím vziať so
sebou. Sám sa nezabaví ani minútu, čo mám robiť?“

:frowning2: Oliverova matka plakala do telefónu, keď si dohadovala stretnutie. Práve ju s jej dvojročným
„vyrazili“ zo škôlky. Učiteľka bola toho názoru, že Oliver je príliš agresívny a jeho správanie je pre
skupinu neúnosné. „Niekedy sa ho bojím“ hovorí jeho matka. „Vyslovene je zlý. Hryzie ma
a kope. Raz do mňa dokonca hodil kazeťák. Ako náhle sa mu niečo nepozdáva, vrieska ako
najatý. Už to viac nevydržím.“

:confounded: Carola má tri a pol roka. Odmieta jesť, preto ju rodičia musia kŕmiť. Keď chce, dokáže sa
povracať a robí to dosť často. Často aj pol hodinu prežúva pri raňajkách bez toho, aby niečo
prehltla. Väčšina dňa sa točí okolo výmeny názorov a diskusií na tému jedla.

:unamused: Miriam, šesť ročnej, sa prednedávnom narodil braček. Vždy to s ňou mala jej mama ťažké, ale
teraz je to jednoducho neúnosné. Každé ráno sa šuchce, neoblieka sa a pri raňajkách jej to trvá
večnosť. Dva-trikrát do týždňa nejde do škôlky, nakoľko nie sme načas hotoví. Úplne odmieta
čokoľvek upratať. Po dlhej výmene názorov to končí tým, že to nakoniec musím upratať ja.
Bračeka nenechá na pokoji. Dokonca, keď ho mám na rukách, toľko ho naťahuje, kým jej ho
nedám. Okrem toho sú to každý večer dvojhodinové boje, kým ide do postele.

:frowning2: Vicky je 8 ročné, nesmelé a zakríknuté dievča. Po dvoch týždňoch už viac nechce ísť do školy.
Každé ráno sa rozbehne viac ako 10krát na záchod predtým, ako majú s mamou odísť z domu.
Každé ráno sa sťažuje na bolesti brucha a snaží sa presvedčiť mamu, že by mala zostať doma.
Už trikrát uspela.
31. kvě 2009 ve 21:43  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:dizzy_face: Možno vás to prekvapuje, že už i úplne malé deti sa učia pravidlám. Namiesto o pravidlách
však treba viac hovoriť o súvislostiach. Premýšľajte, novorodenec netuší, čo je správne a čo
nesprávne, želané či neželané. Je však schopný pochopiť súvislosti svojho konania na základe
reakcií svojich blízkych. Dokáže z nich vyvodiť závery a prispôsobiť svoje konanie. Prostriedky
sú síce obmedzené, ale účinné: žiarivý úsmev u nás rodičov vyvoláva radosť a zabúdame na
starosti, hlasný plač v nás vyvoláva pochybnosti: môžu sa pohybovať v rozmedzí od starostí,
cez súcit, hnev až po zlosť a bezmocnosť. Takmer vždy dochádza k snahe čo najskôr upokojiťplač. :dizzy_face:
31. kvě 2009 ve 21:52  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Dobré dôvody pre nápadné chovanie - kolobeh

Dieťa, ktoré často bije druhé deti - je preto „agresívne“? Dieťa, ktoré v neznámom prostredí
stále plače - je „ustráchané“? Keď nechce večer spať - je z tohto dôvodu „zlý spáč“? Keď sa
často vrieskajúc o zem hádže - je preto „tvrdohlavec“?

Takéto „šuflíky“ podľa môjho presvedčenia nepomáhajú ďalej. Keď už dieťa skončí v takomto
„šuflíku“, ťažko sa z neho opäť dostane. Oveľa rozumnejšie je, pozrieť si presnejšie takéto
chovanie Vášho dieťaťa: Čo sa stane bezprostredne predtým ako môj syn začne biť iné dieťa?
Čo sa stane potom? Ako reagujem? Má dobrý dôvod na to, aby sa znova bil? Má naozaj dobré
dôvody, aby to znovu neopakoval? Takmer vždy má dieťa dobré dôvody na to, aby pokračovalo
s takýmto nápadným správaním. Z jeho uhla pohľadu neexistuje žiaden dôvod, aby svoje
správanie zmenilo. Takmer vždy hrá najdôležitejšiu úlohu prianie Vášho dieťaťa: „Ja chcem
pozornosť. Chcem byť dôležitý! Chcem sem patriť!“
31. kvě 2009 ve 22:03  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Pozrime si znovu správanie „komplikovaných detí“ z prvej kapitoly (str.7 ). Najprv to bol Paul,
dieťa, ktoré potrebovalo sústavnú činnosť. Prečo vrieska tak často, napriek tomu, že dostáva
tak veľa pozornosti? Protiotázka: Prečo by s tým mal prestať? Veď nespočetne veľakrát denne
získava skúsenosť, že sa jeho jačanie oplatí: Každých pár minút jeho mama vymyslí niečo nové
pre neho. Ako by mal prísť na myšlienku, prestať kričať sám od seba - keď doteraz vždy prišla
jeho mamička a tíšila ho?
Pamätáte sa na Patricka, „postrachu skupinky kamarátov“ (str.5)? Čo sa stane každý krát, keď
udrie druhé dieťa alebo mu vezme hračky? Jeho mama príde rýchlo k nemu, vysvetlí mu, že to
nesmie, prečo to nesmie a venuje sa mu ďalšiu štvrťhodinu, aby ho „odpútala“. Takto vlastne nič
nestratí a získa oveľa viac pozornosti. Prečo by mal svoje správanie meniť? Carola, „zlá jedáčka“
získala skúsenosť, že keď robí pri jedle divadielko, získa od svojej mamy najviac pozornosti.
Takto si môže každé stravovanie podľa priania predĺžiť a kontrolovať. Vicky so svojimi bolesťami
brucha dosiahne to, že nemusí ísť do školy.
Všetkým deťom je jasné: ich nápadné, neželané chovanie sa vyplatí. Získajú viac pozornosti.
Aký typ chovania si vyberú, nie je až tak podstatné. Každé dieťa má svoj vlastný temperament
a svoje vlastné nadanie. Každá matka má svoju vlastnú zraniteľnú stránku. Nie zriedka majú
deti presný „ciťák“ preto, ktorým chovaním svoju mamu alebo otca najviac a najúčinnejšie
zneistia. Čím neistejšie rodičia pôsobia, tým viac „vody na mlyn“ dostanú ich deti. A ešte sa
k tomu naučia: „Týmto získam nielen pozornosť, ale ešte si aj svoju vôľu presadím! Som silnejší
ako moji rodičia! Ja tu rozhodujem, ako to tu beží!“
Skutočne získava dieťa oveľa viac vplyvu, ako je pre neho dobré. Cíti sa silné, pretože v boji
o moc s druhými - najmä s dospelými - vyhráva. So skutočným sebavedomím to žiaľ nemá nič
dočinenia. Pretože dieťa neverí v seba. Necíti sa brané vážne. Ono musí znovu a znovu
dokazovať, že je „silnejšie“. Musí dennodenne bojovať o novú pozornosť, pretože nadobudlo
presvedčenie: „Dobrovoľne sa so mnou predsa nikto nezaoberá. Keď sa správam nápadne,
vždy si ma niekto všimne a stará sa o mňa. Keď sa chovám normálne a pokojne, nič sa nedeje.“
Nebezpečenstvo, že sa presne toto stane je veľké. Rodičia, ktorí svojmu dieťaťu znovu a znovu
vysvetľujú, prečo nemá robiť toto a ono, znovu a znovu mu nadávajú, opätovne diskutujú
a nakoniec to vždy vzdajú, sa neskôr nahnevajú. Cítia, že ich jednanie nemá žiaden úspech.
A neúspech mrzí. Nakoniec sú nervy v kýbli. Jednanie s dieťaťom sa stáva viac
podráždenejším. Strach pred ďalšou hádkou prípadne konfliktom, je už v rodičoch vo vnútri, aj
keď je dieťa pokojné dlhšiu dobu.
Aj obzvlášť zanietení rodičia, ktorí venujú veľa času svojim deťom, môžu nečakane a nechcene
skĺznuť do tohto kolobehu „boja o pozornosť“. Pre dieťa je nemožné, dostať sa z neho
dobrovoľne. Len rodičia môžu urobiť prvý krok a v niektorom mieste z tohto kolobehu vystúpiť.
31. kvě 2009 ve 22:04  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Názorné príklady
:angry: Dieťa sa správa nápadne: Manuel, 5 rokov, každý večer robí hodinové „divadlo“ pri
zaspávaní. On nechce len jednu, ale veľa rozprávok, potom vždy vstane, chce niečo jesť alebo
piť a každý druhý deň vyžaduje, aby si k nemu ľahla jeho mama, pretože sa „bojí“. → Rodičia
reagujú pozornosťou: Manuelova mama číta každý večer najmenej tri rozprávky. Manuel si
vždy žiada viac a plače. Väčšinou sa mama vzdá a číta ďalej. → Dieťa sa naučilo: Nápadné
správanie bude odmenené: Manuel cíti: „S plačom dosiahnem minimálne prečítanie Ďalšej
jednej alebo dvoch rozprávok. Zistime, či dosiahnem viac.“ → Dieťa opakuje nápadné
správanie: Manuel znovu robí „divadlo“. Vstane, volá, plače, vyžaduje. → Rodičia sú
podráždení a proti svojej vôli reagujú pozornosťou: Spočiatku je Manuelova mama pokojná.
Dá mu najesť, napiť a posiela ho do postele. Nakoniec stratí nervy. Začne kričať: „Teraz ale
stačilo! Každý večer robíš cirkus! To sa už nedá vydržať!“ zopár krát už aj Manuela držala
a triasla, raz mu aj strelila. Nakoniec sa ale vzdá a ľahne si k Manuelovi do postele, vnútorné
zúri a netrpezlivo čaká na to, aby zaspal. → Dieťa dostáva menej spontánnej náklonnosti:
Manuelova mama má už strach pred večerným rituálom. Už tuší, čo sa znovu stane. Čítanie ju
už nebaví, pretože vie: Manuelovi aj tak nebude stačiť. Jej náklonnosť nejde zo srdca. Pretože
pozornosť navyše dáva synovi z donútenia. Keď je Manuel výnimočne spokojný s jednou
rozprávkou a po nej zostane v posteli pokojný, je jeho mama prešťastná, že má konečne pokoj.
Vyhýba sa tomu, aby znovu do jeho izby vstúpila. → Dieťa zisťuje: Pozornosť si musím
vybojovať: Manuel presne zbadá, že jeho mama s ním večer nerada trávi čas. Myslí si: „Asi
ma nemá veľmi v láske. Ale ja chcem, aby sa so mnou zaoberala! Ja už viem, ako to najlepšie
dosiahnem: Keď budem robiť večer „divadlo, bude mi k dispozícii minimálne hodinu!“ → Dieťa
sa správa nápadne: Manuel opätovne robí „divadlo“... :stuck_out_tongue_closed_eyes:
31. kvě 2009 ve 22:05  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
Účinné protiprostriedky
Uvedomili ste si, že ste sa s vaším dieťaťom dostali do rovnakého kolobehu Alebo chcete hneď
na začiatku zabrániť, sa do takéhoto kolobehu dostať? Existuje niekoľko účinných prostriedkov.
· Môžete sa postarať o to, že vášmu dieťaťu nebudú z jeho nápadného a nevhodného
správania vyplývať žiadne výhody.
· Môžete načúvať vášmu dieťaťu a dávať pozor na jeho potreby.
· Môžete vysielať Ja - posolstvá.
· Na dieťa môžete preniesť viac zodpovednosti za jeho vlastné konanie.
· Pomocou pevných rituálov môžete zjednodušiť vaše spolužitie.
· Sami od seba mu môžete venovať toľko pozornosti, že o ňu nebude musieť viac
bojovať.
Neodmeňujte nevhodné správanie
Na niekoľkých príkladoch sme vám ukázali, koľko dôvodov môže mať dieťa, aby spravilo
„cirkus“. Často ako rodičia našimi reakciami odmeňujeme práve to správanie, ktoré nám v
podstate vadí. Čo presne vtedy robíme zle a ako by sme mali namiesto toho konať - tieto otázky
podrobne rozoberieme vo štvrtej a piatej kapitole.
Načúvajte dieťaťu
Načúvať - to znie ľahko, ale oveľa ťažšie sa uskutočňuje. Bábätká predsa nevedia hovoriť. Ale
už im môžeme načúvať: môžeme sa pokúsiť, z ich plaču vyvodiť posolstvo, ktoré nám chce
dieťa zdeliť: som hladné, smädné, bolí ma niečo, hnevám sa, či nudím? Vyžaduje si to presné
pozorovanie a cvik, vyvodiť z toho tú správnu alternatívu.
Aj keď sa dieťa učí rozprávať, nie vždy sme z jeho slov múdri. Je však veľmi nesprávne, keď sa
ako dospelí naladíme tak, že nevieme pochopiť jeho dvojslovné. Môžeme hádať a ponúknuť mu
viacero možností. V každom prípade mu môžeme dať najavo: berieme ťa vážne a počúvame
ťa.
31. kvě 2009 ve 22:13  • Odpověz  •  To se mi líbí
Práve to čo tu opisujete prežívame s jedným zo synov, je to hrozné a kto nezažil nepochopí...tú bezmocnosť, vyčerpanosť až vyhorenosť z vlastného dieťaťa, ktoré sme tak túžobne očakávali...som už tiež v stave zúfalstva, psychika bléééé...nemám už na to nervy ani trpezlivosť, ale len pevne dúfam, že to čo najskôr prejde a druhého syna obíde...lebo aj ja skončím na práškoch... :frowning2: , ináč tie články sú super...nemám rada všeobecné nič nehovoriace rady, ale hlavne presné typy, ako sa zachovať v tej ktorej situácii sú naozaj cenné dík...
1. čer 2009 ve 12:34  • Odpověz  •  To se mi líbí
holky potřebuji radu jak na záchvaty vzteku...

poslední dobou to přerůstá v neúnosnou míru...vzteká se a řve skoro pořád...něco chce tak mu to dám a vzápětí řev, že to nechce atd. stačí říct klidně Domíku nedělej to ať se nepraštíš a řve...už prostě nevím co s ním

je možné, že jsou na vině i zuby lezou mu trojky a má šíleně nateklý dásně tak ho to asi bolí, ale já už začínám mít nervy v kýblu z těch jeho hysterických záchvatů vzteku

nemáte někdo nějakou radu?
1. čer 2009 ve 12:37  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
ahoj: dnes Michal usnul za 10 m. paráda ale hlavné je to že ví co od něj chci a že nemá dělat to divadílko co furt dělal 30 m. ... do té doby než jsem pochopila pár věci, když jsem si přečetla knižku z které sem vkládám moudra a taky to samé s jídlem dnes jsem do něj dostala 200g oběda i přes jeho řev ... prostě některé pravidla se musí doržovat jestli se mu to líbí nebo ne a u mně je pririta jídla a spánku na prvém místě, dělám to pro jeho zdraví takže tady pacholek už nepochodí ...
dalli: snád ti nějaké rady pomůžou, můžeme to i tady probrat ...
meg: zkus si to co jsem vložila pročíst, mně to pomohlo abych pochopila kde jsem dělala chybu ... nebo to můžeme rozebrat ...
1. čer 2009 ve 20:47  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
priorita jídla :grinning:
1. čer 2009 ve 20:48  • Odpověz  •  To se mi líbí
autor
:wink: Staršie deti nie vždy rady hovoria o svojich pocitoch a potrebách. Podobne ako pri bábätku,
musíme rozlúštiť, o čo sa vlastne jedná. Thomas Gordon napísal na túto tému 1970 poradcu
rodičovstvom, ktorú stále považujeme za „klasiku“ pri výchove detí. Používa pojem "aktívne
načúvanie" a apeluje na rodičov: Stále sa seba pýtajte: aké potreby a pocity sú za tým, čo vravímoje dieťa? Ponúknite dieťaťu to, čo ste sa z toho dopočuli. Tak mu môžete pomôcť, aby si
ujasnilo svoje pocity a našlo vlastné riešenie. Nasledujúci rozhovor medzi 8-ročným Tomom a
jeho matkou má poukázať na to, čo myslíme "aktívnym načúvaním".
Tom: Sebastián je fakt blbý. Stále chce všetko určovať.
Ináč sa so mnou nechce hrať.
Mama: Si teda riadne nahnevaný na Sebastiána.
Tom: Nahnevaný? Nenávidím ho. Viac by nemal byť mojím priateľom
Mama: Tom, ty si ale nahnevaný. Najradšej by si ho nikdy viac nevidel, že?
Tom: Hej. Ale s kým sa mám potom hrať?
Mama: Úplne bez kamaráta, to tiež nie je najlepšie…..
Tom: Áno. Ale ja sa s ním nedokážem viac pomeriť! Prečo je len tak blbý!
Mama: Uzmieriť sa je veľmi ťažké, keď sa človek fakt hnevá.
Tom: Zaujímavé, predtým som mohol o všetkom rozhodovať ja. Všetko spravil a zrazu chce
určovať všetko len on.
Mama: Viac sa nenechá tebou komandovať.
Tom: Zrazu už nie je mimino. Ale je to s ním aj teraz väčšia sranda.
Mama: Vlastne sa ti to takto viac ráta.
Tom: Hej, ale doteraz som bol šéfom len ja. Zvykol som si na to. Keď ho tiež nechám semtam
rozkazovať - či si budeme vedieť lepšie rozumieť?
Mama: Myslíš tým, že sa budete striedať - potom sa tak ľahko nerozhádate.
Tom: No, skúsime.
Pri takomto načúvaní sa stane boj o pozornosť prebytočným. Pomôže dieťaťu nájsť vlastnú
cestu a prevziať na seba zodpovednosť.
2. čer 2009 v 06:51  • Odpověz  •  To se mi líbí
Tvůj příspěvek