• Přihlas se
  • Registrace nového člena
  • Získej PLUSPRO
  • Doporučujeme:  Beremese.cz Modrastrecha.cz
  • Přihlas se
  • Registrace nového člena
  • Získej PLUSPRO

Bojíte se stáří nebo ho berete jen jako fázi života?

15. dubna 2011 
@tea333 , moja babka trpela posledné roky stareckou demenciou (starala sa o ňu moja mama), tak si to viem živo predstaviť :frowning2: . Tiež stále chcela ísť "domov" mojej mame sa sťažovala na ňu, že ju mama nechce nikam pustiť (myslela si, že hovorí s niekým iným), raz vystihla chvíľu, zobrala kľúče a odišla z domu a potom blúdila po meste, úplne mimo, nevedela sa vrátiť, ešte šťastie, že ju stretla mamina známa, ináč by skončila niekde pod autom. Samozrejme problémy s vylučovaním atď. ,, :frowning2: .
No máte to ťažké, svokra je tvrdohlavá, ak sa vám ju nepodarí presvedčiť, tak len dúfať, že to nebude dlho trvať (i keď to znie možno surovo). I keď pri takýchto psychických poruchách sa nikdy nevie - môže to trvať aj roky.
2. bře 2011 v 11:55  • Odpověz  •  To se mi líbí
@tea333 Ak tvoja svokra cíti, že musí doopatrovať svojho ocka, asi svokor nič nezmôže tým, že sa odsťahuje. To len vzťahy vyostrí. Hovorím to zo skúsenosti s mojou kamarátkou. Jej mamička mala Alzhaimera veľmi skoro. Kamoška mala v tom čase 2 deti, s ktorými bola sama a na rozdiel od tvojich svokrovcov, skoro žiadne peniažky. Starší synček bol ťažko telesne postihnutý a vyžadoval celodennú starostlivosť a s mladšou dcérkou bola na MD. Musela zvládať syna, dcérku a maminku, ktorá v čase narodenia dcérky už nerozprávala, mala plienky a ledva chodila. Bolo to pre ňu veľmi ťažké obdobie (mamička jej niekoľko krát v noci v zime ušla v pyžame, hľadala ju polícia, raz dokonca spôsobila dopravnú nehodu - vyčíslenú škodu musela zaplatiť kamarátka), po čase jej synček síce zomrel, ale narodilo sa jej ďalšie bábätko. Partner ju kvôli mamičke opustil a ona sa s ňou a 2 malými deťmi napriek tomu "trápila" 5 rokov. Nechcela ani počuť, že by sa o ňu mala starať opatrovateľka a o ústave vôbec nie. Keď mamička zomrela, povedala si, že urobila všetko pre to, aby sa o ňu postarala ona, jej dcéra. Keby to tak nebolo, vyčítala by si to po zbytok svojho života a bola by nešťastná. Ja by som asi miesto dohovárania hľadala možnosť, ako svokre pomôcť - nie opatrovateľkou, ale vašou osobnou starostlivosťou. A svokrovi by som tiež trošku dohovorila, tiež by bol radšej, keby ho doopatrovala ona, keby to bolo potrebné (vôbec mu to neželám), ako nejaká neosobná opatrovateľka alebo ústav. Je to veľmi ťažká situácia. Tiež si myslím, že by najmladšia dcéra mohla aspoň mame vypomôcť uprataním a varením, alebo nejakou robotou v dome, ktorú nestíha, keď sa stará o dedka.
2. bře 2011 ve 12:22  • Odpověz  •  To se mi líbí
Ináč toto je v dnešnej dobe dosť problém - starosť o starých ľudí pri závažných a dlhodobých chorobách. Mnohí to zvaľujú na zhoršovanie ľudských vzťahov, na ľudskú sebeckosť a ľahostajnosť, ale nemyslím si že by táto doba bola týmto charakteristická. Ja si myslím, že ľudské vlastnosti (chamtivosť, sebeckosť, obetavosť, dobrota, agresivita či podriadenosť atď...) sú tak nejako konštantné, že tieto sa desaťročiami či storočiami nejako nemenia (vidno to aj podľa starých spisov a kníh, že ľudia stáročia pred nami riešili podobné problémy, starý ľudia horekovali nad "skazenou" mládežou, nad upadajúcou morálkou a podobne). Menia sa len podmienky a spoločenské mantinely, v ktorých sa tieto vlastnosti môžu uplatňovať.
Čo so starými ľuďmi je problém jednak demografický (zvyšujúci sa podiel starých ľudí v ekonomicky vyspelejších krajinách, zvyšujúci sa vek dožitia, zvyšujúci vek odchodu do dôchodku, vyšší vek, kedy ľudia majú deti...) a potom tiež štruktúra spoločnosti - ľudia žijú väčšinou v úzkych rodinách, malé komunity, sedliacke usadlosti, kde spolu žijú celé generácie jednej rodiny sú veľmi zriedkavé. Potom sa nezriedka stáva, že rodine ostane na starosť starý a chorý človek v čase, keď ešte jeho deti sú často ekonomicky aktívny (potrebujú chodiť do práce), majú doma školopovinné deti, či mladých, ktorí si ešte nezaložili rodinu, štruktúra opatrovateľských a seniorských domov nie je ideálna - navyše stojí nemalé peniaze a o poradovníkoch, dlhých čakacích dobách, úplatkoch a korupcii v tejto oblasti netreba ani hovoriť. :frowning2:.
Nečudo, že potom aj na tejto diskusii rozoberáme ani nie tak strach zo smrti, ako to že ostaneme niekomu na starosť. A nie je to len preto, žeby sme si mysleli, že naše deti budú sebecké a opustia nás. Je to ťažké pre obe strany.
2. bře 2011 ve 12:28  • Odpověz  •  To se mi líbí
bodka70,
mas v mnohom pravdu - podla mna v minulosti sa toto vobec neriesilo , lebo:
1. ludia zomierali omnoho skor ( mnoho dnesnych civilizacnych chorob sa vobec nedozili...)
2. zili vo velkych rodinach a vzdy bol niekto doma, kto mohol pomoct...

Na otazku na zaciatku:
- starnutia sa zatial nebojim, mam pocit ze zatial mam vsetko pod kontrolou, ze moj vkus a aj vzhlad sa vekom zatial len zlepsuju :sunglasses: detto vedomosti ktore mozem vdaka veku ziskat, skusenosti... je super byt mlady a mat vsetko pred sebou - vsetky dvere otvorene :slight_smile: ( aspon ja som tento pocit mala v 18-tich ) - je ale super aj mat uz niektore z tych dveri prejdute, naplnit niektore svoje sny - vobec to zistenie ze sa to da :slight_smile: dosiahnut ciele, mat deti, rodinu... kupit si prvy byt a potom dalsi, ist na dovolenky, stretavat ludi... - to je myslim ze ta krasna stranka starnutia :slight_smile:
Tu druhu stranku mince zatial nepoznam - neriesim ju zatial ( len ciastocne prave rozmyslanim nad starostlivostou o svojich blizkych ktorym sa vek tiez meni...)
2. bře 2011 v 15:16  • Odpověz  •  To se mi líbí
ahoj....

dovolte, aby som prispela...
zajtra mam narodeniny, takze dnes o veku trochu premyslam.... :wink:
posledne roky som svoj vek brala ako velku vyhodu.
neskusenost, naivitu mam uz za sebou, som zrela zena, ktora vie, co chce a zaroven som vo veku, ked zena este stale dokaze ocarit svojou krasou a hlavne charizmou...
pred piatimi rokmi som sa zoznamila s terajsim manzelom, je o 5 rokov mladsi o mna. laska na prvy pohlad, brali sme sa po dvoch rokoch vztahu a po neskutocnych peripetiach a problemoch (manzel je Ind) s tym, ze som vobec tento vekovy rozdiel necitila a zdalo sa, ze ani moj manzel to necitil.
citila som sa vo vyhode - skusena, zrela, fyzicky, psychicky.... sexualne na vrchole.narodila sa nam dcerka, vsetko vyzeralo idylicky... taka normalna rodina.
pred pol rokom vsak prislo trpke prebudenie, vyhladala si ma priatelka mojho manzela. mlade, 22 rocne dievca - tiez indka.
k nevere vraj nedoslo, ked zbadal, ze to zachadza pridaleko, zo vztahu vycuval, prestal sa s nou stretavat, preto vlastne ku mne prisla plakat, ze ho stale miluje...
odpustila som. mame male dieta a vlastne neviem, co sa presne stalo a ani to nechcem vediet.
viem len, ze uz svoj vek neberiem ako vyhodu a ze ma tvar a oci toho dievcata budu matat do konca zivota.
a aj ked sa momentalne javi, ze je vsetko v poriadku, bojim sa, co ma caka o 5, 10 rokov...
nemladnem.
manzel vyzera vyborne, mladistvo, samozrejme, je o 5 rokov mladsi, nerodil...
tesila som sa, ze spolu zostarneme, bojim sa vsak, ze ma caka iny koniec..
2. bře 2011 ve 21:18  • Odpověz  •  To se mi líbí
@rani to s tou priatelkou nemusi byt vobec o vekovom rozdiele, ved poznam vela parov s takym vekovym rozdielom a nie su si neverni, aspon co ja viem. na druhej strane poznam pary ked je zena mladsia a chlap je neverny, atd. takze si nemyslim ze je to o veku, skor o povahe a hodnotach ludi :wink: . len nechapem preco prisla za tebou?

ja sa staroby nebojim, tesim sa na nu, som zvedava co mi prinesie. vnucata a tak :slight_smile: . len dufam nezomriem po dlhodobom pobyte na posteli, odkazana na pomoc inych, to by som tazko zvladala. a smrti sa tiez nebojim, som na nu zvedava, aj ked dufam ze par rockov este pocka
2. bře 2011 ve 21:43  • Odpověz  •  To se mi líbí
@danula.ch

mlada, hlupa... a drza.
slo z jej strany o pomstu, o nic ine.. ked nebudem mat ja, nech nemaju ani ini... to, ze takmer znicila fungujucu a stastnu rodinu, ju nejak nedojalo, vlastne tym neziskala vobec nic. manzel ostal pri nas a myslim, ze aj keby som ho opustila, po tom, co predviedla by si s nou uz nic nezacal. hlupe, rozmaznane dievca. pokazila, co sa dalo. moja dovera v manzela je v troskach, bude trvat roky, kym znovu vybudujeme, co sa znicilo. snad to zvladneme... ja som teda urcite krok tym smerom urobila. :wink:
2. bře 2011 ve 21:55  • Odpověz  •  To se mi líbí
@rani obdivujem ta ako to beries, ale to asi aj to, ze mate spolu dieta, urobi svoje. kedysi som tvrdila ze by som neveru neodpustila, ale teraz uz taka hrdinka nie som. jednorazovu neveru by som odpustila, ale tomu mojmu tvrdim ze by som neodpustila. preventivne, nech to ani neskusa :grinning: . nie je problem odpustit, ale zabudnut, drzim palce nech sa vam to podari :slight_smile: :wink:
2. bře 2011 ve 22:22  • Odpověz  •  To se mi líbí
@danula.ch ide o to, ze ho napriek vsetkemu milujem. neviem to vysvetlit, odovodnit... to je jedna vec. druhe vec je, ze vela veci nesedi. dva mesiace pred tym, ako sa to prevalilo, zorganizoval nas cirkevny sobas. neviem, co sa vlastne stalo, samozrejme ale viem, ze v tom bol tiez zamotany a ze mi klamal. nepovedal mi o nej, tajil to, aj ked mu uz zacala vyvolavat a vyhrazat sa mu, ze ma navstivi. chcem verit, ze k fyzickej nevere nedoslo, nejak mi to nejde dokopy s tou svadbou... aj ked... comu sa uz da verit. opisal mi ju ako drzu, namyslenu, ze si skratka jeho zaujem a priatelstvo vysvetlila inak, ako to myslel on. povedala mi, ze jej hned od zaciatku povedal, ze je zenaty...

no, skratka, vela veci nesedi, vo vela veciach mam pochybnosti. uz to ale neriesim. jedno je iste. druhy krat ziaden pardon nebude. to si snad uvedomil.
2. bře 2011 ve 22:31  • Odpověz  •  To se mi líbí
@rani no ja to nemozem hodnotit, ale neostava ti nic ine ako mu verit, inak sa z toho nikdy nedostanete. osobne skusenosti s neverou nemam, ale podla mna aj jedno odpustenie je prilis riskantne, po dvoch by to uz mohlo byt pravidelnost
a aby sme neboli od temy, tak vam drzim palce, aby ste spolu zostarli :wink: :grinning:
2. bře 2011 ve 23:45  • Odpověz  •  To se mi líbí
@rani myslim, ze pre tvojho muza bolo toto riadne ponaucenie. to, ze chce zostat s tebou, uz ukazal.
odpusti mu. kazdemu sa moze stat, ze takto zakolise. vies, ake kuzlo maju tie mlade dievcata pre chlapov? a hlavne, ked sa nejaka taka kocka rozhodne, ze muza zbali, aj to dokaze....maloktory dokaze odolat....
nezvyknem zeny nahovarat k odpusteniu nevery, ale v tvojom pripade som si ista. verim, ze spolu zostarnete. :dizzy_face:


@bodka70 aj ja by som chcela, take podlamovanie kolien! :slight_smile: :slight_smile: tebe sa zije! :sweat_smile: najlepsi liek proti migrene...ale na mojho muza nefunguje.... :frowning2:
ale doprajem ti to! krasne jarne medove prazdniny! :slight_smile: :slight_smile:
@frisbee ale nam to zamkli, co?? kde sa budeme chodit rehotat? :sweat_smile:
3. bře 2011 v 09:31  • Odpověz  •  To se mi líbí
Zaujímavá téma, pri niektorých príspevkoch sa tisne slza... Ja sa staroby ako takej nebojím, mám strach z chorôb....tak ako to tu bolo písané. Tiež som si naivne myslela, že keď budem dbať o svoje zdravie, nič sa nemôže stať. Pred šiestimi rokmi moja švagrinka oslávila 30. narodeniny a dva mesiace nato sme sa dozvedeli, že je v nemocnici, na infekčnom, že "ožltla"... Predtým žiadne príznaky - iba schudla, to som si uvedomila až potom. Ja hlupaňa som jej ešte aj závidela. Nechápali sme čo sa deje, nakoniec sa z toho vykľula rakovina pečene, presne tak ako to tu bolo spomínané... Nám lekár hneď povedal, že nemá šancu, ja som tomu nechcela veriť, kázal nám nič jej nepovedať... Nevedela som čo robiť - na jednej strane som sa snažila s ňou normálne komunikovať, šla som s ňou na prechádzky v areáli nemocnice, aj sme sa nasmiali, ale strašne rýchlo sa unavila...témam o chorobe som sa vyhýbala. Doma som potom mala hrozné výčitky, prerevala som hodiny ...cítila som hnev, ľútosť, obrovskú nespravodlivosť, prestala som veriť... Mala vtedy detičky vo veku 5 a 6 rokov. Toto trvalo šesť týždňov a zomrela.
Odvtedy mám na veci iný pohľad. Ten hnev a bezmocnosť pominuli, ľútosť ostala - a ešte k tomu obrovský strach.
Strach, obavy, pocity úzkosti. Nie vždy, ale sporadicky sa mi to vracia a neviem čo s tým. Bojím sa týchto chorôb, keď idem na preventívku, ide mi srdce vybuchnúť, keď mi majú povedať výsledky. Viem, že to nie je správne, že mám myslieť pozitívne.
Takže ja sa nebojím staroby v tom zmysle, že budem vráskavá, ochabnutá alebo menej príťažlivá...toto vôbec neriešim. Každý vek má svoje čaro a aj v štyridsiatke sa cítim fajn, teším sa z detí, čakám, že o dobrých pár rokov /dúfam že nie moc skôr/ budem šťastná babička... Len nech sme všetci zdraví, to je jedniné o čo sa bojím...
3. bře 2011 v 10:19  •  2 děti  • Odpověz  •  To se mi líbí
@claudica och, aj ty mas takuto smutnu skusenost..... :frowning2: :frowning2: :frowning2:
nedivim sa, ze mas strach...
ale asi nam nic ine nezostava len bojovat.....
a o deticky- neterky sa stara otec?
3. bře 2011 v 10:54  • Odpověz  •  To se mi líbí
@filipal Áno, stará sa a vzorne. Spočiatku som to znášala veľmi zle, bývajú od nás asi tak 50 km a vždy keď sme sa stretli, som bojovala so slzami, no on bol silný a statočný...musel. Veľa mu pomáhala aj jeho mamka a teraz už asi rok má priateľku, ktorá má tiež deti a veľmi dobre si rozumie aj s jeho deťmi, tak som rada. Zo začiatku som sa toho trochu aj bála, nedokázala som si pri deťoch predstaviť cudziu ženu, ale je fajn. Tiež je vdova, manžel jej zomrel žiaľ na podobnú chorobu.
A potom rok po tejto smutnej udalosti som sa aj ja dostala do nemocnice, zistili mi myóm maternice, tak som podstúpila takú väčšiu operáciu, tak si vieš predstaviť, v akom stave som bola, kým som desať dní čakala v nemocnici na výsledky... Našťastie bolo a aj je všetko v poriadku. Ale vtedy tých desať dní som túžila byť "uspatá" a mať vypnutý mozog.
No život ide ďalej... Ale dodnes neviem pochopiť, prečo sa to muselo takto stať, prečo práve jej. Nie je na to vysvetlenie.... Žila vzorovo, zdravo. Študovala, po skončení VŠ sa vydala, mala dve detičky, zrekonštruovali dom po babke, v podstate mala všetko o čom môže žena snívať. A odrazu koniec....

3. bře 2011 v 11:20  •  2 děti  • Odpověz  •  To se mi líbí
@filipal , a mňa ste čo nepozvali aspoň na to virtuálne pivo :angry: :grinning: :grinning: :grinning: .

Ináč ja som mala prednedávnom rozhovor o smrti so svojou mladšou 7-ročnou Kajkou. Vravela mi: "mamka, ja nechcem aby si zomrela, ja ťa nechcem vidieť zomrieť. Kajka, ale ani ja ťa nechcem vidieť zomrieť. Kajka: "tak zomrieme spolu" Hm, ale to by tiež nebolo dobré, lebo vieš ja som ešte maličká a to by som žila kratšie ako ty.
Kajka, najlepšie by bolo, keby sme žili večne. Mami, ale to by sme si už potom ale poriadne liezli na nervy. :grinning:.
Mami, tak nevadí, že umrieš, ale musíš žiť strašne, strašne dlho. Dobre Kajka, budem sa snažiť, už len kvôli tebe...
:wink:
3. bře 2011 ve 12:28  • Odpověz  •  To se mi líbí
@claudica mas za sebou tazku zivotnu skusenost, ale urcite ta to posunulo ludsky dalej....
zrejme na to, preco prave on - ona, nedostaneme odpoved. naozaj sa niekedy zda, ze to postihne tych, ktori si to najmenej zasluzia....
och, prajem im, aby v novej rodinke nasli stastie. :slight_smile:

@bodka70 deti su poderene s tymi svojimi uzavermi :slight_smile: ...smrt zacnu chapat az okolo 9 roku. nastastie.
a pivko dame v lete! :wink:
3. bře 2011 ve 14:37  • Odpověz  •  To se mi líbí
@filipal Ďakujem. Určite posunulo - mám úplne iný rebríček hodnôt, iný pohľad na život a problémy v ňom. Veci, nad ktorými som sa predtým jedovala, ma už až tak neštvú.... Viac si vážim každý deň prežitý s mojimi blízkymi a som viac empatická aj čo sa týka problémov iných ľudí, niekedy až moc...
A aj ja veľmi dúfam, že tieto "naše" deti budú mať šťastný život, kedykoľvek sme tu aj my pre ne.. :slight_smile:
Pekný večer.
3. bře 2011 v 19:23  •  2 děti  • Odpověz  •  To se mi líbí
Příspěvek byl smazaný adminem, protože nesplňoval pravidla fóra. Porušoval pravidlo "Neurážej, neprovokuj".
15. dub 2011 ve 21:50 • lisbethsalander
15. dub 2011 ve 22:01  • Odpověz  •  To se mi líbí
Jdi na stranu:   Zruš
Tvůj příspěvek