Zemřelo mi dítě

miliharmi
24. bře 2008

Stalo se vám to také? Máte někdy pocit, že to zvládáte a jindy se pod tou bolestí hroutíte? Zkusme si spolu psát, nejlépe rozumí ten, kdo to sám zažil.

Jmenuji se Milena, před rokem mi zemřela dvouletá holčička na herpetickou encefalitidu. Občas se potřebuji z toho vypsat, stále to hodně bolí.

dada78
8. bře 2009

ja si myslím,že naši anjelikovia sa netrápia, všetci idú rovno do neba a tam majú vynahradené všetko,čo ich bolelo, trápilo a nedostalo sa im.
Jenna, som rada, že sme sa tu stretli, máš veľmi krásne detičky 😵 Po smrti malého som skonštatovala,že keď matka príde o dieťa je to akoby jej vytrhli kus srdca, tá bolesť sa nedá opísať a tiež si myslím,že čím je dieťa staršie, je to o to ťažšie. Keď bol Romanko na ARO, liga proti rakovine nám poskytla ubytovanie v blízkom internáte za symbolický poplatok.Každý deň som mohla za nim chodiť 2x.Na internáte sme bývali v trojizbovom byte s rodičmi 15ročného Danka a babičkou 12ročného Martinka. Obaja chlapci čakali na transplantáciu, nakoľko sa im leukémia vrátila a chemoterapia už nemala účinok.Rozprávali sme sa s nimi a Danková mama nám hovorila, ako ťažko sa odpovedá na otázku: "Mama,v škole je 600 detí, prečo som zrovna dostal leukémiu ja ?" Pritom ako dieťatko to bol zdravý chalanisko,hrával aktívne futbal, jediné,čo občas naštrbilo jeho zdravie boli bolesti hrdla,angína a chrípka. O Martinka sa starala jeho babička, sama chorá na cukrovku,rodičia mali ďalšie zdravé deti a museli sa starať o ne a chodiť do zamestnania. Tiež to bol veselý, zdravý chlapec a zrazu nastal zlom a dostal leukémiu. Keď jej lekár povedal,že musí dostať tranplantát kostnej dreni,pýtala sa,že či ozaj musí,či nie je silnejšia liečba a odpoveď bola,že už teraz má najsilnejšiu liečbu, ktorá vyvoláva neskutočné množstvo vedľajších účinkov,ale ani tá nemá požadovaný účinok a keď nedostane transplantát, tak isto iste do určitého času zomrie. Po rozprávaní ich príbehov som si uvedomila, aké to musí byť ťažké, keď si rodičia s dieťaťom čosi zažijú, dieťa ich osloví Mama, Tato, chodia s ním na výlety,dovolenky, škôlka,škola atď .... Majú môj nesmierny obdiv a veľa veľa modlitieb za ich detičky ale tiež aj za nich,pretože zvládať liečbu spolu s deťmi znamená vzdať sa zamestnania - aspoň vo väčšine prípadov,tráviť týždne a niektorí aj roky v nemocnici,nútiť deti brať lieky,dozerať na ne ... Dúfam,že ich Boh za to všetko odmení večným šťastím.

dada78
8. bře 2009

a ešte k tej spornej vete, že sa stretneme s naším anjelikom ... ja tomu verím, Romičkovi často hovorím,aby nám tam urobil miestečko 😵 určite to nikto nemyslí v zlom.

magimary
8. bře 2009

dadi, ja len, že mám pocit, že si za tú chvíľu, čo si strávila s malinkým a pri jeho odchádzaní nadobudla skúsenosti, ktroé mnohí nestihnú získať po celý život...klobúk dolu !
Tvoj Romuško Ti ukázal za tú chvíľu aj to, ako sa "študuje" v škole života...
tak na mňa zapôsobili slová v posledných príspevkoch...

jenna7082
8. bře 2009

no prepac geminis....pride mi proste dost od veci, ked sa niekto niekoho snazi utesit, povedat cosi ako - netráp sa, lebo ta vidi a potom sa tiez tam hore v nebíčku trapi.....to je nejaka utecha? nevytrpeli si uz tie matky dost na to, aby verili, ze sa ich dietatko este trapi kvoli tomu, ze tu za nimi plačú? ved slzy sú pre ne snad to jedine, co maju, aby si ulavili....

no ja neviem, povedala som, co si o tom myslim ja, ale nemam pocit, ze som na niekoho utocila. jediny, kto sa tu do niekoho naváža, si ty.

ja nepresviedcam. ocividne si sa sem prisla vadit, ale ja sa od toho dištancujem...toto fakt nie je téma na takéto žabomyšie vojny....takze ak mas este nieco na mna, bud IP alebo to nechaj tak...

jenna7082
8. bře 2009

dada, vela krat som ta stretla v meste a ako si vravela, ze tvoji kamarati niekedy nevedeli ako sa s tebou bavit...ja som mala zvlastny pocit sa na teba pozerat, aby to nevyzeralo, ze nejak čumím 🙂

obdivujem ta za to, ze dokazes o tom otvorene hovorit, neviem si ani predstavit, ci by som to ja dokazala....

dada78
8. bře 2009

jenna, ak si pamätáš na jednu našu rodáčku Naďku jej zomreli predčasne narodené dvojčiatká. Obe sme boli v tom čase tehotné a ja som sa po tej jej strate cítila strašne vinovato.Predsa je to kamarátka ale nevedela som jej povedať,ako ma to hrozne mrzí a keby sa to dalo zmeniť,spravila by som ... ale nie som všemohúca ....
Po odchode môjho bobáčika som si tiež všimla,že niektorí ľudia na mňa čumia,alebo sa robia,že ma nevidia. Bolo to veľmi nepríjemné,ale už som to chápala.
Najviac ma vedelo raniť,keď niekto ako slová útechy volil : "Však Ste mladí, budete mať ďalšie !" nie je nič horšie počuť ... to akoby som malého ani nemala rada a len tak ho mohla vymeniť za druhé, veď to je totálna blbosť. To druhé čo čakáme bude druhé bábo,nebude to Rominko, aj keď ja si pre útechu hovorím,že jeho dušička preskočila do druhého telíčka.Neznamená to,že keď budem mať druhé dieťa,zabudnem na drobca v nebi. Rozprávala som sa s maminou,čo prišla o dievčatko tiež kôli leukémiu a je to už viac ako 10rokov a tá sa mi omlúvala,že nemohla ísť na pohreb,pretože vie,čo som prežila a ona by to prežívala nanovo,stačí,že o nás počula a plakala rovno s nami.

jenna7082
8. bře 2009

ano, aj na nu myslievam....to sa neda ani vypovedat také nieco ☹ ☹

ja tiez verim, ze sa raz stretneme s tymi, ktorych sme stratili...to sa neda niekoho proste nahradit....tvoje druhe babatko ti znovu naplni naruc, naplni dom smiechom,a aj placom 🙂 ale bude to niekto iny....asi nikdy neprestanes premyslat, aky by bol dnes, dvojrocny...patrocny....ako by vyzeral, aky by bol....

aj ja som rada ze sme sa tu stretli takto. live by sme sa asi nikdy nedali do reci 🙂

miliharmi
autor
8. bře 2009

Děvčata, zdravím. Necítím se nikým ublížená a věřím, že každá píšete to, co si myslíte, že může pomoci. 😉
Co se týká mého pohledu na věc, věřím, že bolest je také součást lásky nejen radost, takže naše slzy a nářek, naše trápení se je projevem lásky k našim dětem, které nás předešly k Bohu. Také věřím, že On jim setřel všechny slzy z očí a sňal z nich všechnu bolest a dal jim to porozumění, kterého my tady zatím nejsme schopné, takže za naší bolestí vidí tu velkou lásku a netrápí je. Myslím, že mnohem hůř jsou na tom ty, za kterými nikdo nepláče a nesmutní, na které se zapomnělo, jejichž rodičům je jedno, že s nimi nejsou. Věřím, že Bůh je zahrne o to větší láskou. Prostě když pláčeme a stýská se nám, je to projev naší lásky, stejně jako naše naděje a víra v nové setkání.

jenn
8. bře 2009

miliharmi ja ťa naozaj neskutočne obdivujem.......kde bereš tolko síl?ja už len ked čítam vaše príbehy cítim neskutočnu uzkosť a plačem 😔 ......

labelka
9. bře 2009

miliharmi, dada...ani neviem preco som zabludila do tejto temy....placem...ani nevidim na klavesnicu...vase deticky boli take naaadherne 😢 😢 😢

prave drzim na rukach svoju dvaapolmesacnu dcerku....pri predstave ze by....dakujem, robite ma lepsou matkou

dada78
9. bře 2009

miliharmi, krásnejšie napísať sa to ani nedalo, aj ja to presne tak cítim 😉

miliharmi
autor
9. bře 2009

Ach holky, tady přišlo k Milenčiným narozeninám tolik přání a podpory. Víte, jak proběhly Milenčiny narozeniny u nás doma, v naší rodině? Jako úplně obyčejný, naprosto nevýznamný den, nikdo nic neřekl, nikdo nezavolal. Jedna z maminek andílků dnes napsala, jak její manžel zapálil ráno jejich andílkovi svíčku, protože má narozeniny a sám navrhl návštěvu hřbitova, u nás nikdo nic, ani slovo v den Milenčiných narozenin, kdyby třeba někdo kytičku přinesl, že je pro Milenku, vždyď by nemuseli mít dlouhé proslovy, prostě nějak vyjádřit, že nezapomněli, že její narozeniny jsou pořád pro nás důlležité datum, pro ně asi ne. Pořád je to na mě, abych aspoň nějakou maličkostí tu holčičku připomněla a pořád mám pocit, že se s tím vnucuji. Už nemám sílu se jim vnucovat, radši si popláču sama a před nimi se tvářím, že je vlastně normální úplně bezvýznamný den, co mi zbývá, ale ničí mě to. Mám narozeniny 3 dny po Milence, udělala jsem oslavu, manžel, děti, oboje prarodiče, moje sestra s manželem, zkusila jsem jim aspoň pustit to vzpomínkové video, podívali se, ale nic neřekli, chvilkové trapné ticho a mluvíme dál o jiných věcech. Ovšem nebylo to jiné ani před rokem, ani před dvěma. Už se to nezmění, ale bolí mě to.

jenna7082
9. bře 2009

mili, niektori ludia nevedia svoju bolest ukazovat svetu...radsej si ju nesu v sebe, vnutri, potichu...nebude to tym? urcite milenka chyba aj ocinovi, tvojmu manzelovi, urcite chyba aj starsim bratom, ktori si ju pamataju...mozno ich boli vidiet ta, ze sa trapis....ale asi aj chapem, ze ta to boli. myslis si, ze na nu zabudli?

ak mozem povedat podla seba, ja sa s rodicmi tiez nedokazem otvorene bavit o mojom bratovi...ale ked vecer deti zaspia a vsetko stichne, neraz si poplacem. a vyhovuje mi to tak lepsie, nez sa o to s kymkolvek delit...

☹ ☹ ☹

dada78
9. bře 2009

milli,my sme nedávno si tiež pripomenuli Romankov nedožitý prvý rok.Pár dní predtým mal aj meniny ale len ja jediná som bola za ním na cintoríne,nemala by som srdce tam neísť,sľúbila som mu,že na neho nikdy nezabudnem,však to sa ani nedá,a hoc aj bolo po kolená snehu,prebrodila som sa a zapálila mu sviečku a porozprávala sa s ním.Tiež sa vyjadrili niektorí,že čo vymýšľam,veď som na rizikovom tehu, ale MAME to nedá ....
Môj manžel o malom nerozpráva stále,ale niekedy sa rozhovorí a aj si pustí video,čo máme natočené.Pre neho bolo ťažké si vôbec pozrieť fotky,ja som ich pozerala stále dokola a videla som,že bol s nami šťastný,veď na toľkých ma nádherný úsmev.Verím,že naši anjelikovia vidia ako moc ich ľúbime a vrátia nám to, akurát ma malé koplo ako na potvrdenie 😉

hiha
9. bře 2009

Mamičky,máte môj obdiv,klaniam sa pred vami.Mali ste krásne detičky a teraz sa na vás určite usmievajú z nebíčka,kde sú pod ochranou a šťastné. 😢

jenna7082
9. bře 2009

mamy to vzdy asi inac prezivaju a to pochopi zasa iba mama...tym nechcem umensovat otcov....aj moja mama je na cintorine kazdy den a otec - neviem, ci tam vobec chodi......mozno hej sem tam. predsa len tie detičky vyrástli v nás a s nami...a ked odídu, odíde aj velky kus maminy... ☹

si na rizikovom dada, preco? dufam, ze to nie je nic vazne.

bubba
9. bře 2009

podla mna otcovia dokaze niest stratu dietata horsie ako matky lebo otom nedokazu hovorit ani sa s tym vyrovnat ani nic.poznam jedneho mal 4 deti z toho jedneho syna a ten mu nedavno zomrel na rakovnu..jeho zena sa mi stazovala ze co je to za otca ze nejde kuknut zomierajuceho syna do nemocky...a ja som jej povedala,ze mozno si ani neuvedomuje ake to je rpenho tazke vidiet jedineho syna na smrtelnej posteli..chlapi su ini ale tiez tazko nesu taketo veci by som povedala ze je to rovnako ako zeny len otom nedokazu hovorit 😅

jenna7082
9. bře 2009

bubba...ja som nepovedala "horsie" ale "inac" . uz ma tu prosim vas nechytajte za slovicka !!!

dada78
9. bře 2009

jenna, mala som hematomy na maternici, našťastie také malinké, potom sa jeden preniesol na placentu trošku väčší 5 x 1,3cm ale nekrvácala som, brala som Duphaston a Ascorutin. Keď sme boli na Sono v 20tt, doktor hovoril,že už nevidí ten hematom,ale pre všetky prípady, maminky s podobnou diagnozou radšej nechávajú doma a mám vychádzky len 2 hod denne. Nejako je tých rizikových tehotenstiev čím ďalej tým viac 😒

dada78
9. bře 2009

bubba, je veľká pravda,že chlapi to znášajú ináč. Môj brat robí v BA,ale keď sme boli na Onkológii, prišiel za mnou len jedenkrát.Tiež by si niekto myslel,že čo to mám za brata,ale on to velice zle niesol,aj teraz ma bol pozrieť a povedal,že už aby to bolo v poriadku,že sa veľmi vytrápil a pritom to bol len synovec.

jenna7082
9. bře 2009

cely svet je akysi inaksi, nez bol...alebo sa mi to zda?

dada, tak zo srdca prajem, aby ste to s babatkom zvladli ... sa vravi, ze Pan Boh nenalozi na cloveka viac, nez je schopny uniest...a ja tomu verim 😉

bubba
9. bře 2009

jenna co sa certis 😀 ja viem citat a ak moj prispevok vyznel nejako divne tak prepac...dada drzim palce nech to vsetko v pohodicke zlvadnete 😉

jenna7082
9. bře 2009

aale len som tam zabudla hodit smajla, to len pre tych co videli tu moju kusticko ostrejsiu debatku s geminis, ale sme pokecali po IP a nahodou sme dve rozumne sikovne baby tak sme sa udobrili 😉

bubba ty vies povedat aj prepac? 😕 chi chi

geminis
9. bře 2009

jenna7082,
díky... 😉 hned se mi dnes bude lépe usínat!

jenna7082
9. bře 2009

🙂

dada78
12. bře 2009

ako chodia anjelikovia na svet - prišlo mi to ako prezentácia 😵

Bylo jednou jedno dítě připraveno, že se narodí. Jednoho dne se to dítě ptalo Boha:
“Slyšelo jsem, že mě zítra posíláš na zemi ?” Ale jak tam budu žít, když jsem tak maličký a slabý ?”
Bůh odpověděl: ”Mezi mnohými anděly, vybral jsem jednoho pro Tebe.Ona Tě bude čekat a starat se o Tebe!”
“ Ale,” ptá se dítě....tady v nebi nic nedělám jenom si zpívám a směji se. To je to, co potřebuji, abych bylo šťastné.”
Bůh řekne:“Tvůj anděl Ti bude zpívat každý den. A budeš cítit lásku svého anděla a budeš šťastné.”
A dítě odpovídá ... “ Jak budu rozumnět, když mi lidé říkají, že nemluvím jejich jazykem ?”
“ Jednoduše”. odpoví Bůh.“ Tvůj anděl Ti bude povídat ty nejlepší a nejsladší slova, které jsi nikdy ještě neslyšel …... a s velkou trpělivostí a pozorností Tě Tvůj anděl naučí mluvit.”
Dítě pohlédlo na Boha i řeklo:“ A co mám dělat, když budu chtít mluvit s Tebou ?”
Bůh se pousmál na dítě a odpověděl:“Tvůj anděl Ti spojí ručičky a naučí Tě, jak se prosí.”
Dítě promluví: “Slyšelo jsem, že na zemi jsou zlí lidé …... kdo mě ochrání ?”
A Bůh obejme dítě a praví:“Tvůj anděl Tě bude bránit i za cenu svého života !”
Dítě smutně pronese: “Ale nikdy už Tě neuvidím !”
Bůh obejme dítě:“Tvůj anděl Ti vždycky bude vyprávět o mě a naučí Tě způsobu, aby jsi se mi přiblížilo, i když já vždycky budu s Tebou.”
V tom momentu zavládl klid v nebi, ale už se mohly slyšet hlasy ze země.Dítě se v rychlosti něžně zeptalo: “Bože, když už teď musím jít, řekni mi alespoň jméno mého anděla !”
Bůh odpoví:“ Jméno Tvého anděla vůbec není důležité, Ty mu budeš říkat ... “MÁMA!"

simona55
12. bře 2009

ahojte . mozem sa spitat dadka co bolo tvojmu malinkemu ze zomrel. mozno to je vprvich temach ale necitala som.

simona55
12. bře 2009

joj prepac uz som to nasla v tvojich fotkach juuuuj taky krasny anielik ale racej skoncim spisanim lebo nevidim od slz.

miliharmi
autor
12. bře 2009

Dadka, je to moc hezké, už jsem to četla dřív, ale mě to docela rozesmutnilo, protože v tom je ta hrozná bolest, že já už nemohu být andělem svojí holčičce, jestli mi rozumíš. Nemohu jí učit rozumět lidské řeči, ani ji učit, jak se modlit, už ji nemohu ani bránit, nemohu už pro ni dělat nic a přitom je to můj úkol, je to moje dítě, měla bych to pro ni dělat a už to nejde.

magimary
12. bře 2009

mili, ale je tam aj túžba malinkého drobčeka byť u Otca... 😔
On sám si ju všetko naučí... a keď sa stretnete, budete sa učiť navzájom... 😵 😉

ale aj mňa to rozosmutnilo... 😔